STRACH - najhorší z démonov. Prezradíme vám, ako ho premôcť

Predstavte si situáciu. Ste v lietadle a smerujete do dovolenkovej destinácie. Zrazu sa ozvú nečakané turbulencie. Keďže sú stále silnejšie, nepokoj v mohutnom stroji narastá. Niektorí cestujúci skláňajú zrak, iní splašene pokukujú po spolusediacich alebo letuškách, zopár z nich sa smeje – je však evidentné, že úškrn je len falošnou pózou. Keby sa intenzita a hustota ľudských emócií dala vedecky verifikovať – trebárs nejakým sci-fi meračom – ručička na prístroji by kmitala priam raketovou rýchlosťou, indikujúc zväčšujúci sa strach. V takýchto a podobných prípadoch sú obavy a ustráchanosť viac-menej na mieste. Dôvod je jasný – človek sa bojí o svoj holý život. 

Jestvujú však momenty, keď strachy či fóbie nie sú vyvolané reálnym zážitkom, ale vznikajú len tak – z ničoho nič. Príznaky sú však rovnaké ako pri život ohrozujúcej situácii – dostaví sa skľúčujúci pocit, zahmlí sa videnie, roztrasú sa ruky, nastane telová paralýza, ozvú sa tlaky na hrudi, skomplikuje sa dýchanie. Slovami ťažko popísateľné symptómy, ktoré ústia do falošnej tézy, že človeku tikajú posledné minúty života.

Kde sa berú strachy, ktoré nie sú založené na reálnom podklade? Prečo dokáže myšlienková fikcia počas niekoľkých sekúnd zmeniť človeka na nepoznanie? A ako sa týchto nepríjemných emočných balastov zbaviť?

Vo vedeckých kruhoch je strach definovaný ako pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla alebo nebezpečenstva. Ak sa u človeka objavuje občas a nespôsobuje závažné psychické alebo fyzické problémy, možno ho vnímať ako prechodovú emóciu, ktorá si nevyžaduje liečbu. V opačnom prípade – teda ak ľudskú bytosť ovplyvňuje natoľko, že nemôže viesť plnohodnotný život, je žiaduci dohľad či zákrok lekára.

My sa však na energiu strachu pozrime cez prizmu ezoteriky, transcendentality, spirituality. Dá sa povedať, že človek má dve mysle – duchovnú a prírodnú. Tá duchovná je čistá, optimistická, radostná, láskyplná, odvážna, slobodná, veriaca. Je to myseľ, ktorá si v sebe udržuje pomyselný kód, že sme pod ustavičným Božím dohľadom, a preto nám na pozemskej úrovni nič zlé nehrozí. Vidíme dobro, tešíme sa zo života, rastieme a napredujeme, svojimi skutkami sa približujeme k Najvyššiemu. Nie, nejde o lietanie v oblakoch, stavanie vzdušných zámkov, nosenie ružových okuliarov na nose či takzvané slniečkarstvo – ako si mnohí môžu pomyslieť pri predstave pozitívne nabitého jedinca. Hovoríme o prirodzenom stave človeka – takzvanom bode nula. Takýto druh mysle je nášmu ja jednoducho daný zhora. V opozite k duchovnej mysli stojí myseľ prírodná. Nemožno však povedať, že by bola výsostne zlá. Prostredníctvom nej sa napríklad učíme, vstrebávame nové poznatky, vytvárame si životné paradigmy, ktoré nám umožňujú komfortnejšie žiť. Táto myseľ je však – v porovnaní s mysľou Božou – schopná vytvárať, množiť a uchovávať si vo svojich hlbinách aj škodlivé energie, vrátane strachov a obáv. Pokým duchovná myseľ je oslobodzujúca, prírodná zväzuje. A takýto je aj samotný strach – šnurujúci, paralyzujúci, brániaci v plnohodnotných púťach po životných aj osudových cestách.

Keď sa bojíme, vidíme tmu, čiže prekážky. Možnosti a alternatívy sa automaticky zahaľujú oparom temnoty. Vplyvom strachov a obáv ostávame v stagnačnom móde a nikam sa nevyvíjame. Sme v bludnom kruhu, z ktorého niet úniku. Rútime sa stále hlbšie do emočného bahna – daný jav pripomína špirálovitý pád Alenky do ríše divov.

Našu duchovnú myseľ strážia bytosti svetla. Keď s ňou pracujeme, cítime blízkosť Boha, anjelov, archanjelov, nanebovzatých majstrov. Samozrejme, že aj za takýchto okolností prežívame pozemské starosti – no nepoddávame sa im, ale ich vnímame ako nevyhnutné lekcie k celostnému progresu nášho ja. Naopak, prírodná myseľ býva často okupovaná démonmi a škodnými entitami, prichádzajúcimi z nízkohmotných sfér. Strachy, ktoré v sebe nechávame prepuknúť, sú pre nich vhodnou a výživnou potravou. A čím viac im tejto energo-stravy dávame, tým silnejú, prípadne si na pomoc volajú ďalšie a ďalšie deštruktívne bytosti. To preto má ustráchanosť – ak ju včas neustriehneme – stúpajúcu tendenciu. Démonické entity sú rady, keď žijeme v paralýze – pretože vtedy sme obklopení hustotou a ponurosťou. Atribútmi, ktoré satanáši zbožňujú.

Ako so strachmi, ktoré nemajú reálny základ, bojovať? Už z predošlých teórií vyplýva, že jedinou cestou je podporovať a povzbudzovať takzvanú duchovnú myseľ. Základom je čistá a číra viera – každodenné uvedomovanie si, že nad nami bdejú prekrásne nebeské pláne. Samozrejme, viera bez činov nie je plnohodnotná, a preto sa od človeka, ktorý chce mať ustavične vyživovanú duchovnú myseľ, vyžadujú aj prajné skutky. Chce to viac láskyplnosti, dobrotivosti, radosti, nadšenia, vervy, odvahy. Takýto jedinec musí byť stotožnený s teóriou, že jestvovanie na planéte Zem je prekrásnym darom, vďaka ktorému sa celostne zdokonaľuje. Naopak, prírodnú myseľ treba vycvičiť – a to tak, aby ona poslúchala nás, a nie my ju. Keďže ide o nevyhnutnú súčasť nášho ja, vyprofilovať a vykresať sa dá – len si to vyžaduje čas a úsilie. Pomáha napríklad každodenný dialóg s prírodnou, čiže ego-mysľou. Treba jej prikazovať, aby poslúchala a aby si v sebe udržiavala len také myšlienkové či emočné formy, ktoré plne rezonujú s mysľou duchovnou. Takýmto spôsobom vymiznú nielen strachy, ale aj ďalšie deštruktívne balasty – nenávisť, zloba, hnev, jedovitosť, vina, hanba, smútok, nesebaláska, neviera. Pri kreovaní prírodnej mysle môžu byť nápomocné aj ďalšie prvky alternatívneho energo-uzdravovania:

Článok je autorským materiálom veštca Petra - www.vestecpeter.webnode.sk.

Zdroj obrázkov: pixabay