„Neverím na duchov. Moja malá dcérka ma však presvedčila o tom, že niečo medzi nebom a zemou skutočne existuje!“ Týmito slovami sa začína list, ktorý sme dostali od Angeliky z Michala na Ostrove. Skepsu voči duchovným sféram a takzvaným paralelným svetom nabúrala situácia spred niekoľkým mesiacov. „Ležali sme na posteli a uspávala som svoju dvojročnú princeznú. Tá nie a nie zaspať. Zrazu sa posadila a prstom ukazovala smerom k dverám. Ustavične opakovala - ujo, ujo, ujo...“ Angelika tomu najskôr nevenovala pozornosť, no keďže dcérka neprestávala, dostala strach. Po celom tele jej „nabehli“ zimomriavky. Horor v priamom prenose pokračoval: „Dcérka ma začala vyháňať z postele, brbľajúc, že si k nej chce ľahnúť neviditeľný ujo!“ Našťastie, malú „duchárku“ sa po chvíľke podarilo uspať. Naša čitateľka však už nezažmúrila ani oka – premýšľala, čo za čudesný výjav zbadala jej ratolesť.
Podobné strašidelné situácie riešia mnohí rodičia. Niektorí to zvaľujú na bezhraničnú fantáziu dieťaťa, iní si myslia, že ich syn alebo dcéra skutočne vidí to, čo bežný pohľad „dospeláka“ nezaregistruje. Ale kde je skutočná pravda? Sú duchovia či iné „príšery“ výsledkom detskej fikcie alebo naše ratolesti naozaj oplývajú takzvaným šiestym zmyslom? Jednotný názor na mystickú tému nemajú ani odborníci – inak sa k nej stavajú psychológovia, inak ezoterici. Podľa „majstrov duše“ sa u detí často mieša realita s fantáziou a so snami. Predškolské obdobie patrí k najkreatívnejším etapám v živote človeka - tvorivosť a fantazírovanie sú zo psychologického hľadiska natoľko silné, že dieťa vedie takzvaný paralelný vymyslený život. Vytvára si fiktívnych priateľov, zhovára sa s nimi, zreálňuje si bytosti z rozprávok. Podľa odborníkov sa takéto správanie končí okolo piateho roku života – práve vtedy sa strácajú duchovia či imaginárne entity.
V opozite ku psychológom stoja majstri spirituálnych vied, ktorí svorne tvrdia, že deti majú silné nadzmyslové vnímanie. Dôvod je jednoduchý – sú blízko tým „druhým“, pretože len nedávno prišli do pozemskej ríše z „onoho“ sveta. To preto ich rady navštevujú tajomné bytosti – nielen z nízkych „plání“, ale aj z vyšších dimenzií. „Deti do určitého veku – pravdepodobne do troch rokov - vidia tak duchov, ako i svojich osobných anjelov,“ tvrdí veštec a spirituálny poradca Peter, ktorý podobných prípadov či príbehov riešil stovky. „Mamičky veľmi často zaregistrujú, ako ich bábo hľadí určitým smerom. Z neviditeľného objektu nespustí ani oko. Chvíľami sa usmieva, chvíľami mračí. Rodič má skutočne pocit, že ich dieťatku sa ktosi prihovára alebo mu čosi ukazuje,“ prezrádza Peter. Zároveň dodáva, že to, čo "dospelák" nevidí, no dieťa áno, nemusí byť výplodom fantázie, ale skutočným „vhľadom“ do paralelných sfér. Deti sú vraj všeobecne citlivé na toky energií. Oveľa intenzívnejšie vnímajú pozitívne aj negatívne vibrácie. Duchovia či démonické bytosti sa im často zjavujú vo forme tmavých šmúh alebo rozvlneného vzduchu. Prípadne o sebe dávajú vedieť chladom či nepríjemnými arómami, ktoré dieťaťu prekážajú. Naopak, svetelné postavy - vrátane anjelov či archanjelov - sprevádzajú prekrásne a upokojujúce farebné odlesky, lúče a iskry, prípadne aj blahodarné vône, ktoré ťažko opísať pozemskými slovami.
A prečo sa časom schopnosť nadzmyslového vnímania stráca? Parapsychológovia sa domnievajú, že za to môže najbližšie okolie, ktoré na duchovnú sféru neverí. Možným dôvodom je i to, že deti - vnímajúce a počujúce duchov - sú od tejto schopnosti „odhovárané“ rodičmi, ktorí ich za to kritizujú, prípadne i vysmievajú. Veštec Peter to vidí takto: „Samozrejme, takzvané tretie oko dieťaťa uzatvára rodičovská skepsa. No zároveň je to prirodzený jav. Sme ľudia - z mäsa a kostí - a inkarnovali sme sa do pozemskej ríše, ktorá je vlastne miestom duchovného zrenia. Keby nám od útleho veku ostali nadzmyslové schopnosti a vďaka nim by sme mohli vidieť, vnímať, cítiť a počuť úplne všetko, nemali by sme sa kam posúvať. Do vienka sme dostali zdravú túžbu po spirituálnom raste, a teda aj po otváraní takzvaných skrytých dimenzií života. Je výsostne na nás, či tieto brány postupne „odchlípime“ – aj keď úplne otvoriť ich nemožno, alebo ostaneme striktne na zemi a na duchovnú ríšu sa „vykašleme“.“ Peter dodáva, že ideálnym variantom je nájsť súlad medzi „pozemskosťou“ a duchovnom.
Mnohí rodičia, ktorých deti vidia duchov a iné bytosti, sa pýtajú, čo robiť? Či to potláčať, alebo dať procesu voľný priebeh? V tomto ohľade sa psychológovia a ezoterici zhodujú. Pokiaľ je situácia únosná a „stret“ s duchovnou ríšou nepresahuje normu a zdravé hranice, dieťa treba nechať v jeho „medzi-dimenzii“. Neobviňujte ho z klamstiev či výmyslov, pretože preňho sú skutočné oba svety – aj ten reálny, aj ten imaginárny. Časom si samo nájde cestu rovnováhy medzi dvoma „ríšami“. V prípade, že by okolnosti presiahli isté mantinely a rodičia nadobudnú pocit, že neznáme bytosti ich ratolesti ubližujú – fyzicky či psychicky – odporúča sa vyhľadať odborníka na ľudskú dušu. Pomocnú ruku nájdite aj v takom prípade, ak sa dieťaťa zmocňujú mohutné strachy či nekontrolovateľné emócie, nekorešpondujúce s jeho povahou.
A tu je zopár rád, ak má vaše dieťa skúsenosti s paralelnými dimenziami:
*Dieťaťu čítajte rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom a kde sú temné bytosti porazené svetlom.
*V izbičke mu nechávajte zažatú malú lampu, prípadne aj sviečku. Dbajte pritom na bezpečnosť.
*Svojej ratolesti prízvukujte, že prízrak môže kedykoľvek odohnať preč. Nenechajte v ňom prepuknúť strachy a obavy – práve tie zvyknú byť „magnetom“ pre duchov alebo démonické entity.
*Do postele položte plyšovú hračku a dieťaťu povedzte, že je to jeho strážca a ochranca.
*Priestor pravidelne „vydymujte“ očistnými vôňami – ideálne kadidlom a myrhou. Po čistení dôkladne vyvetrajte, nech silné arómy nedráždia sliznice dieťaťa.
*Svoje ratolesti nabádajte k zdravej viere – aj v samotného Boha, aj v anjelov. Je potrebné, aby si uvedomili, že pokiaľ cítia blízkosť svetelnej ríše, niet sa čoho báť.
*Do izby umiestnite trojkombináciu ochranných kameňov – turmalín, jantár a krištáľ.
*Nepovažujte svoje dieťa za čudné; berte ho ako mimoriadnu bytosť so spirituálnymi vlohami.
Zaujímavosťou je, že v posledných rokoch sa duchovné schopnosti novo narodených detí zvyšujú. Je to preto, že na svet prichádzajú takzvané svetelné deti. Určite ste už počuli o indigových, dúhových či krištáľových ratolestiach. Viete, aký je medzi nimi rozdiel?
*Indigové deti
Bývajú precitlivené a mávajú problémy s disciplínou a autoritami. Keď ich rodič alebo učiteľ potrestá, sú agresívne a vzdorovité. Pripadajú si iné, a preto môžu mať ťažkosti so psychikou.
Mávajú fiktívnych priateľov, s ktorými vedú zaujímavé dialógy. Prihovárajú sa zvieratám i kvetom a zdá sa, že si vzájomne rozumejú. V mnohých prípadoch prichádzajú na svet takým rodičom, ktorí žijú nesprávnym spôsobom. Indigové deti im majú ukázať novú cestu.
*Dúhové deti
Tento typ detí je akýmsi pokračovaním detí indigových. Pokým indigové nedokážu zápasiť s nástrahami súdobého sveta a často upadajú do depresií, dúhové sú odolnejšie. Do vienka dostali nesmiernu múdrosť a schopnosť zmeniť okolitý svet. Spoznáte ich podľa toho, že sa často vracajú do minulých životov - spomínajú si na miesta, ľudí či situácie, ktoré v aktuálnom živote nemohli spoznať. Obklopujú ich silné anjelské energie. Majú uzdravujúci dotyk.
*Krištáľové deti
Poslaním takýchto detí je transformovať negatívne a záporné vibrácie na pozitívne a kladné. V ich blízkosti máte pocit, že z vás opadáva všetka fyzická, duševná aj duchovná ťarcha.
