Neodignorujte pamiatku zosnulých. Mrazivý príbeh o tom, čo sa stane, keď na mŕtvych zabudnete...

Bol prvý novembrový deň tohto roka. Počasie malo typický jesenný ráz. Zrejme aj preto sa mi nechcelo vyjsť z postele. Povedal som si, že dnešný deň bude patriť lenošeniu a oddychovaniu. Uvaril som si veľký „krčah“ kávy a do perín priniesol všakovaké knihy. Hoci veľmi rád čítam, v posledných rokoch som knihu otvoril len zriedka – a to iba vtedy, keď si to vyžadovala moja práca. Niekdajšiu záľubu – listovanie v ezoterickej literatúre – som viac-menej zavesil na klinec.

V poslednom čase som cítil, že môj napätý a stresom „presiaknutý“ život potrebuje očistu. Aj preto som si cez internet objednal knižky o pozitívnom myslení a harmonizácii čakier. Práve dnes bol ideálny čas na to, aby som tieto spirituálne „dielka“ otvoril a pustil sa do „nasávania“ dosiaľ nepoznaných informácií. Dozvedel som sa naozaj všeličo – na stránkach kníh som našiel odpovede na všetky otázky, ktoré ma sužovali.

Čas plynul. Ani som sa nenazdal a hodinky ukazovali 3 hodiny popoludní. „Do čerta!“ vypadlo zo mňa, pretože som si spomenul na sľub, ktorý som dal rodičom - mal som prísť domov, aby sme spoločne zašli na cintorín a uctili si pamiatku zosnulých príbuzných. Pravdupovediac, vôbec sa mi do toho nechcelo. Nie preto, že by som nemal na babky či dedkov, ktorí už nie sú na tomto svete, dobré spomienky. Jednoducho, premohla ma lenivosť a pasivita. Hlavou mi prehrmeli desiatky rôznych výhovoriek, ktoré môžem použiť na to, aby som nemusel cestovať domov. Navyše, rodičia bývali asi 150 kilometrov od môjho súčasného príbytku. Po dôkladnej „selekcii“ jednotlivých výhovoriek som sa rozhodol, že použijem zrejme tú najlepšiu – zavolám mame a poviem jej, že sa necítim dobre. Choroby sú v našej rodine vždy dobrý argument, ako sa vyhnúť nudným návštevám. A tak sa i stalo. Dvihol som telefón, vytočil matkine číslo a s nízko „položeným“, mierne chrapľavým hlasom som jej oznámil, že som pravdepodobne kdesi prechladol, a preto nemôžem prísť. Samozrejme, dočkal som sa chápavej reakcie. Chvíľu sme spolu „kecali“, potom som jej sľúbil, že určite sa uvidíme o dva týždne. Zložil som telefón a vydýchol si. Mal som pred sebou ešte celý podvečer – a to iba pre seba. Žiadne príkazy, žiadne povinnosti, žiadne nezmyselné úlohy. Iba ticho, pohoda a pokoj. Uvaril som si rýchly obed, aby som sa čím skôr opäť dostal ku knihám. „Nahádzal“ som do seba halušky s bryndzou a do chrumkava opečenou slaninkou a opätovne skončil vo vyhriatych perinách. Z jednej knižky mi ostávali už iba dve desiatky strán, druhé „dielko“ ešte len čakalo na „rozlúsknutie“. Vonku padla tma. Sprevádzalo ju hmlisté počasie. Hoci som celý deň iba „lenošil“, a tak som nemal byť z čoho unavený, pri čítaní mi zrazu „spadla“ hlava a ja som sa ponoril do letmého spánku. Neviem presne, ako dlho som spal, no prebral ma podozrivý zvuk vychádzajúci z vedľajšej miestnosti. Otvoril som oči, nastražil uši a počúval, o čo ide. „Veď je to zvuk rádia!“ napadlo mi. A skutočne! V obývačke sa z ničoho nič zaplo staré rádio. Chvíľu chrčalo, po pár sekundách sa z neho ozvali aj hlasy. Spotrebič si sám naladil Rádio Slovensko. Vstal som z postele a „šuchtavým“ krokom som sa vybral do susednej izby. Pristúpil som k zapnutému rádiu a stlačil tlačidlo „off“. Prvé, čo mi preletelo hlavou, bolo, že zrejme na kratučkú chvíľu vypadla elektrina, a tak sa spotrebič spontánne uviedol do prevádzky.

Zaumienil som si, že si dám relaxačný kúpeľ vo vani. Hoci som chlap, milujem vône. A tak som si do mohutnej vane nasypal aromatickú kúpeľnú soľ a začal napúšťať horúcu vodu. V tom som zažil ďalší šok! Do uší mi opäť „doľahli“ zvuky z obývačky. Rovnaké ako pred chvíľkou. Áno, rádio sa znova zaplo. Asi minútku chrčalo, potom si naladilo pôvodnú stanicu. Vtedy už išli všetky pragmatické a racionálne odôvodnenia bokom. Priznám sa, že sa ma zmocil strach. Keďže zväčša počúvam svoju intuíciu, aj teraz som ju požiadal o vysvetlenie. Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že som si zabudol uctiť pamiatku mŕtvych z rodiny, a tak niektorý z nich zavítal na  „posmrtnú“ návštevu. Ako prvý mi napadol starý otec z maminej strany. Mal som s ním vynikajúci vzťah. Dokonca mi v detstve vo veľkej miere nahrádzal otca. Chodievali sme spolu na prechádzky, zbierali sme hríby, v dielničke majstrovali drobné spotrebiče či opravovali bicykle a motorky. A v tom momente mi hlavou „prehrmela“ ešte jedna informácia – dedko veľmi rád počúval Rádio Slovensko. V podstate mu spotrebič hral celý deň. Vyjasnilo sa mi - v mojom byte sa práve teraz nachádza starkého duch! Čosi vnútri mi vravelo, že sa nemám báť, veď mi určite neublíži. Pocit, že sa však vo vašej tesnej blízkosti nachádza nehmotná bytosť, je viac než strašidelný. Počujete zvuky, vnímate podozrivé úkazy, no nič konkrétne nevidíte. A zrejme to je na tom najdesivejšie.

Rýchlo som zastavil vodu v kúpeľni, otvoril mohutnú skriňu v predsieni a vybral veľkú bielu sviečku. Postavil som ju na stôl, zapálil a v spomienkach sa ponoril do detsta. Vyjavil som si chvíle, ktoré som trávil spoločne so svojím dedom. Pomodlil som sa zaňho, poslal mu na druhý „breh“ dobrú energiu a Boha požiadal o pokoj všetkých duší. V tom sa s plamienkom stalo čosi nevídané! Rozpohyboval sa, tancoval ako „besný“, kmital z jednej strany na druhú, chvíľu bol maličký ako špendlíková hlavička, chvíľu zasa mohutný ako krbová zápalka. Po niekoľkých minútach sa zastabilizoval. Vtedy som nadobul pocit, že už som v miestnosti úplne sám a „brána“ do inej dimenzie sa zatvorila.

Vydýchol som si a vybral sa späť do kúpelne – s cieľom dokončiť blahodarný kúpeľ. A tu som zažil ďalšie prekvapenie! Hoci do vane som nasypal mentolovú soľ, ovzduším „plávala“ úplne iná aróma. Roztvoril som nosné dierky do široka, aby som zistil, čo je to za pach. Zmeravel som – veď to je vôňa môjho starkého! Presnejšie jeho vody po holení, ktorú používal každú nedeľu. Ako dieťa som mu túto kozmetiku tajne závidel a občas si z nej „fŕkol“ zopár kvapiek na tričko či košeľu. „Spomienková“ aróma sa však kúpeľnou šírila iba chvíľku, potom sa priestor znova naplnil upokojujúcim mentolom.

Vo vani som uvažoval nad tým, čo sa stalo. Nevšedná „dušičková“ príhoda ma presvedčila, že mŕtvi ľudia z našej blízkosti si potrpia na to, aby sme si aspoň raz za rok uctili ich pamiatku. Ja som na to tentoraz takmer zabudol. Našťastie, „zasiahol“ nebohý starký. Dnes už viem, že počas budúcoročnej Pamiatky zosnulých sa na cintorín vyberiem vedno s rodičmi. A lenošenie či ezoterické knižky pôjdu určite bokom...

Zdroj obrázkov: pixabay