Veľkonočné čítanie - ČO SA S NAMI DEJE PO SMRTI?

Veľkonočné čítanie - ČO SA S NAMI DEJE PO SMRTI?

 

Čo sa deje s človekom po smrti? Zaniká, meniac sa na hŕbu prachu a ničoty, alebo sa jeho duša vydáva na púť k Najvyššiemu? Ako to vyzerá v Božej ríši - vládne tam poriadok podobný tomu pozemskému alebo fungujú úplne iné normy? Odchádzajú všetci ľudia po odbití existenčných hodín "hore"? Alebo časť z nich schádza temným schodiskom do pekelných plání? 
Takýchto a podobných spirituálnych otázok možno „vydolovať“ tisíce. Dôvod? Posmrtné témy sú stále neprebádané, a teda zahalené rúškom tajomstvo a mystickosti. Pokúsme sa do nich vniesť trocha svetla – hoci nie celistvého. Komplexný „vhľad“ do toho, ako to vyzerá po odchode na druhý breh, získame až po tom, keď sa v našej kronike života zapíše posledná strana. 
 
 
Spirituálni majstri – teda ľudia, ktorí skúmajú transcendentálne „obzory“ bytia – tvrdia, že po smrti nastáva putovanie duše k Najvyššiemu. Takýto názor zdieľajú aj osoby, preživšie takzvanú klinickú smrť. Ide o proces, keď sa na určitý okamih zastaví srdce a človek upadá do stavu, aký zažívajú skutočne mŕtvi jedinci. Scenár býva zväčša rovnaký: 
- Bezprostredne po smrti mizne bolesť a nastupujú pocity harmónie a blaženosti. V tejto fáze si údajne človek ešte nemusí uvedomovať, že zažíva vlastnú smrť. Je zmätený.
- Nasleduje takzvané oddelenie od hmotného tela. Z fyzickej schránky stúpa nahor nehmotná „esencia“ - teda duša. Nepodlieha gravitácii, prechádza cez múry, dokáže lietať. V momente, keď človek vníma z výšky svoje vlastné „ja“, si uvedomí, že odchádza na druhý breh.
- Ďalšou fázou je vstup do tunela, v ojedinelých prípadoch i schodiska. Vniknutie do „prázdnoty“ často sprevádza hlasný zvuk. V tuneli nastáva rýchly pohyb vpred.
- Na konci tunela sa zjavuje jasná, oslňujúca žiara. Po vstupe do nej nastávajú dve alternatívy - k duši pristupujú zosnulí príbuzní či priatelia, alebo stretáva nebeské energie – nenebovzatých majstrov /Ježiša Krista, Pannu Máriu, niektorého zo svätcov či svätíc/ alebo anjelov či archanjelov. Odštartujú vzájomný nadpozemský dialóg – vždy sprevádzaný pokojom, harmóniou, súladom a mierom. V určitých prípadoch sa človeku premietne jeho vlastný život v podobe nebeského filmu. Vynoria sa najkrajšie, ale aj najsmutnejšie momenty. Ukázať sa môžu i hriešne situácie. Napokon nastane precitnutie, že daná osoba ešte nie je pripravená na smrť a musí sa vrátiť do fyzického tela. Vo svete živých má "resty" alebo nedokonané úlohy. 
 
 
Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, majú svojich priaznivcov, ale aj kritikov. Podľa skeptikov nie je mystický posmrtný zážitok ničím iným než halucináciou organizmu, ktorý práve odumiera. Dve rozdielne hypotézy nie je ľahké potvrdiť ani vyvrátiť. Napokon, spirituálne témy spoločnosť rozdeľujú – na jednej strane sú osoby „paktujúce“ s duchovnom, nepotrebujúce striktné a fixné dôkazy /postačí im vše-viera/, na strane druhej je vedecká obec, ktorá zavrhuje temer všetko, čo nemožno dokázať a verifikovať meraním, výskumom či technikou. Sú však momenty, keď aj „ortodoxný“ pragmatik zmení životnú optiku. Reč je napríklad o erudovanom americkom neurochirurgovi Ebenovi Alexandrovi, ktorý sa jedného dňa vydal na púť po iných svetoch. Dovtedy – hoci bol kresťan – duchovné témy neuznával a nad rozprávaním ľudí, ktorí sa dotkli nebeského kráľovstva, len neveriacky mávol rukou.  
 
Jedného dňa sa zobudil na neznesiteľnú bolesť hlavy. Lekári zistili, že má meningitídu. Stav bol vážny. Navyše, upadol do kómy. Mozog nevykazoval žiadnu aktivitu. Mužovo „ja“ však stále jestvovalo – a to v rozpore so všetkými pozemskými zákonmi a vedeckými dogmami. Ocitol sa v prekrásnej ríši – po prebudení líčil zážitky, ako sa prechádzal po údoliach plných bujnej zelene, mohutných vodopádov, ligotavých jazierok a bohatej fauny či flóry. Nebo lemovali pestrofarebné oblaky. Prostredím sa rozlievala upokojujúca hudba – akýsi nebeský chór. Doktor tiež prezradil, že nebo je mohutné, rôznorodé a nekonečné. Neexistuje v ňom pocit izolácie – taký typický pre pozemskú ríšu. Všetko tvorí jeden celok a prenádherne kooperuje. V Božej ríši niet samoty a oddelenosti. 
V kóme bol presne sedem dní. Po prebudení zmenil svoj pohľad na život i „poživotnú“ etapu. Skepsu nahradil radosťou, nadšením a maximálnou vierou.  
 
 
Podobných prípadov je vo svete viac než dosť. Do nebeských plání často „nakuknú“ aj deti. Známy je príbeh amerického chlapca Coltona Burpa. Jedného dňa dostal silné horúčky. Lekári predpokladali, že ide o chrípku, a čakali, že choroba zmizne. Pliaga však neustupovala a po niekoľkých dňoch spozoroval jeho otec Todd takzvaný tieň smrti. Poznal ho veľmi dobre - ako pastor z miestneho kostola často navštevoval umierajúcich. A jeho vízia bola pravdivá – chlapcovi prasklo slepé črevo a dostal otravu krvi. Lekárska „obec“ skonštatovala, že šance na záchranu sú minimálne. Nasledovala komplikovaná operácia. A práve počas nej sa malý Colton ocitol mimo fyzického tela a navštívil vyššie sféry. 
Hovoril o tom, ako hľadel na seba samého na operačnom stole. Presne opísal aj to, čo robili jeho rodičia v čase zákroku. Tvrdil, že v nebi stretol anjelov, počul ich prenádherný spev a ruku mu podal aj samotný Ježiš. Pochybnosti rodičov sa definitívne rozplynuli po tom, keď im syn vylíčil stretnutie so svojou nenarodenou sestrou. O jej existencii ani len netušil.
 
Zdá sa teda, že smrť nie je koncom. Práve naopak – prináša nám možnosť vrátiť sa tam, kam patríme – teda k Otcovi. A zároveň k bratom a sestrám, čiže anjelom. Z príbehov, ktoré obleteli celý svet, je zrejmé, že nebeské kráľovstvo je prekrásnym miestom bez zla a temnoty. A hoci sa vraví, že sa do doň dostanú len ľudia s dobrým srdcom, pravda bude zrejme iná. Každý z nás má absolútne právo navštíviť Boží raj. Líšime sa len v tom, ako rýchlo nájdeme po odbití pozemských hodín cestičky do nebeskej ríše. Niekto do nej „vpláva“ okamžite, inému to chvíľočku trvá. Svoje o tom vedia aj majstri spirituálnych vied, ktorí majú schopnosť "vhľadov" do medzidimenzionálnych svetov. Duchovný poradca Peter tvrdí, že ak sa ho pozostalí pýtajú na zosnulých príbuzných, najčastejšie vníma dva výjavy: „Buď sa mi mŕtvy zjaví v nebeskej záhrade, naplnenej blahodarným svetlom, prenádhernými vôňami, anjelskými chórmi a  absolútnym pokojom, alebo ho vnímam v temnote, blúdiac a hľadajúc.“ Prvý scenár je indikátorom toho, že duša našla a prijala cesty k Bohu. Druhý variant prezrádza, že daná bytosť sa bráni púti k Najvyššiemu. Ostáva uväznená v takzvanej rodine zblúdených entít. 
 
 
Existujú viaceré typy privtelených duší. Mnohí mŕtvi ostávajú pri svojich blízkych z dôvodu nezdravého alebo preexponovaného citového puta. "Pozemšťanom" prítomnosť duchovnej entity škodí, a to tak psychicky, ako aj fyzicky. Druhým typom neslobodných duší sú energie ustráchané, ktoré sa z určitých dôvodov boja Najvyššieho. Zostávajú blúdiť v temnotách, hľadajúc odvahu priblížiť sa k Pánu. Dušu môže k zemským záležitostiam priťahovať aj silný materializmus. Ak bol človek - majiteľ tejto duše - počas života príliš nafixovaný na hmotné statky, veľmi ťažko sa ich vzdáva aj po smrti. Ostáva preto prilepený k hnuteľnému či nehnuteľnému majetku. Časť duší blúdi v medzisvete z dôvodu pomstychtivosti, hnevu, nenávisti, zákernosti či neodpustenia. Nech je už dôvod taký, alebo onaký, zosnulá bytosť má vždy a za každých okolností šancu prejsť do svetla – musí to však chcieť. Ak sa pre to rozhodne, za svoje pozemské krivdy či hriechy nebude súdená Bohom. Najvyšší totiž nie je sudca, ale absolútne milosrdenstvo. 
 
Bolo by naivné myslieť si, že zlo, ktoré napáchame na pozemskej báze, sa automaticky maže z osudovej kroniky. Po prechode na druhú stranu – do nebeskej ríše – prechádzame očistným procesom. My sami sa však stávame seba-sudcami. Spirituálnymi dialógmi so svetelnými bytosťami a duchovnými mudrcmi pochopíme, čo sme robili dobre a čo zas zle. A vzápätí dostávame šancu na nápravu – v ďalšej inkarnácii. Po istom čase Božiu ríšu opúšťame – zamávame Najvyššiemu i svetelným súrodencom, a opätovne sa rodíme na pozemskej pláni – ako noví ľudia s novým fyzičnom. Odžívame si staré resty, dlhy a nánosy. Oko Otca na nás ustavične dozerá, sledujúc, či sa „esencie“ jeho kráľovstva snažíme vnášať do každodennej pozemskosti – a vo forme dobra, lásky, pravdy, mieru a čistoty. 
 
 
Zdroj obrázkov: pixabay