Strašidelné príbehy na letné večery: Poznám miesto, kam odchádzajú duše mŕtvych

Strašidelné príbehy na letné večery: Poznám miesto, kam odchádzajú duše mŕtvych

Pracujem v bratislavskom nemocničnom zariadení, kde sa zaoberáme ťažkými prípadmi. Na lôžkach sú ľudia, ktorí už viac-menej tušia, že sa blíži ich posledná hodina. Niektorí sa snažia myslieť pozitívne a kdesi v hĺbke stále dúfajú, že príde k zázračnému zvratu. Iní už len tíško ležia a čakajú, keď na dvere zaklope Zubatá.
Keď som na tomto oddelení začínala, prežívala som ťažké časy. Akosi som sa nevedela zmieriť s tým, žo človek, ktorému ešte ráno podám lieky alebo mu prinesiem raňajky, už večer nemusí byť medzi živými. Navyše, k niektorým pacientom si zdravotník vytvára citový vzťah a je mu nesmierne ľúto, keď odíde na druhý breh vynikajúci človek so správnymi názormi na život.
Na "bielom oddelení", ako ho my, pracovníci voláme, sme tvárou v tvár smrti denno-denne. Časť chorých odchádza na onen svet v pokoji - len tíško zatvoria oči a otvoria náruč anjelom, ktorí ich budú sprevádzať k Najvyššiemu. Sú však aj takí pacienti, ktorým sa umrieť nechce a tesne po dodýchaní začne ich nespokojná duša "vystrkovať rožky". Jeden z takýchto prípadov sa stal len nedávno.
Na oddelenie sme prijali mladého muža. Lekári mu diagnostikovali nádor na semenníkoch, ktorý sa ale nezachytil včas, a tak sa mladíkovi začali odrátavať posledné dni života. Bol hnevlivý a výbušný, ale nikto mu to nezazlieval. Musíme chápať, že človek, ktorému bol vyrieknutý krutý ortieľ, prežíva psychické muky.
Bola sobotná noc. "Dúfam, že bude pokojná," pošepkala som kolegynke, s ktorou som mala nočnú zmenu. Neisto sa pousmiala, tušiac, že sa čosi nepríjemné odohrá. Uvarili sme si kávu a rozprávali sa o všeličom - rodine, dovolenkách, práci i peniazoch. Zrazu čosi buchlo. Vychádzalo to z druhého konca dlhej chodby. Preľakli sme sa, že niektorý z pacientov spadol z postele alebo mu prišlo zle v momene, keď šiel na toaletu. Vybehli sme z našej miestnosti a očami "sliedili" po všetkých kútoch dlhočiznej chodby. Nikde ani živej duše! Kolegyňa prezrela izby v pravom trakte, ja zasa v ľavom. Všetko sa zdalo byť v úplnom poriadku, pacienti pokojne odfukovali. Vrátili sme sa späť do zdravotníckej izby a rozprúdili ďalšiu debatu. O pár minút sa buchot zopakoval, no bol oveľa intenzívnejší. Tentoraz to bolo skôr lomcovanie dverami. Vzápätí nám signalizátor oznámil, že pacient na izbe 13 potrebuje pomoc. Rozbehli sme sa tam rýchlosťou blesku. V tom sme zažili šok! Ktosi zvnútra izby kmásal kľučkou a evidentne sa snažil dostať von. Paradoxom bolo, že miestnosti sa nikdy nezamkýnajú, takže ten, kto bol vnútri, nemal ani maličký dôvod takto vystrájať. Po pár sekundách ruch utíchol, a tak sme pomaličky otvorili dvere do tajomnej "trinástky". Ovanul nás chlad, ktorý sme už veľmi dobre poznali - bol to studený závan smrti. Mladý muž s nádorom na semenníkoch práve opustil tento svet. Čudné úkazy pokračovali. V miestnosti začalo z ničoho nič "haprovať" svetlo - lampa sa sama zapínala a vzápätí vypínala. Stolík, na ktorom mal pacient osobné veci, sa dal do pohybu - pomaly sa posúval po podlahe, akoby ho ťahala neviditeľná ruka. Zrazu sa prevrhol a všetky predmety popadali na zem. S kolegyňou sme si pripadali ako v hororovom filme.
V tom vošla do miestnosti iná pacientka - staršia pani, ktorá robila dlhé roky učiteľku. Raz nám prezradila, že sa venovala i vešteniu a okultným vedám. Vraj dokáže komunikovať s mŕtvymi. Potľapkala ma po pleci a povedala: "Otvorte balkón, hnevlivá duša nemôže odísť, a tak zúri." Neistým krokom som podišla k balkónovým dverám a doširoka ich otvorila. Slovami ťažko opísať, čo sme pocítili v danom momente - akoby mohutná a ťažká energia zo sekundy na sekundu opustila priestor.
Odvtedy viem, že keď na oddelení dodýcha pacient, okamžite otváram okná či balkóny, nech dušiam nebránim v putovaní do "svetla"...