Biele panie, zlovestní duchovia, neidentifikovateľné prízraky, ale aj bludičky, nočné mory či takzvaní permoníci. Slovenská história je plná zvláštnych bytostí, ktoré verejnosť rozdeľujú na dva tábory. Tá prvá sa voči čudesným postavám stavia s rešpektom, tá druhá tvrdí, že ide o taľafatky a výmysly. Nech je to už tak, alebo onak, nadprirodzené entity tvoria neodškriepiteľnú súčasť jednotlivých regiónov Slovenska. Dá sa povedať, že ku každej lokalite, prírodnej zóne alebo historickej pamiatke sa viaže tajomná povrávka...
Typickými hradnými bytosťami sú biele panie. Ide o duchov žien, ktoré kedysi trpeli, prípadne boli kruto zavraždené. Blúdia po hradbách a hľadajú pokoj.
Ak budete na Ľupčianskom hrade počuť kvílivé zvuky, vedzte, že je to Verona – sestra manželky kastelána Seleckého, ktorá sa kedysi hriešne zamilovala do svojho švagra, za čo ju hradná pani dala zamurovať do veže. Verona tam zošalela a vyskočila z okna. Teraz vraj zúfalo hľadá svojho milého. Na Oravskom hrade sa údajne pohybuje mystická postava Alžbety Coborovej. Je však neškodná – jej úlohou je dohliadať na hrad. Nevšedný úkaz majú aj na Spišskom hrade. Ide o Hedvigu, ktorá v bielych šatách s lutnou v ruke hľadá svoju neter – sirotu Zuzanku, unesenú zbojníkmi.
V tichých bratislavských uličkách Starého Mesta možno pod rúškom tmy zazrieť ducha Agáty Toottovej Borlobaschinovej. Kedysi bola obvinená z čarodejníctva. Zavreli ju do radničnej väznice a musela vypovedať. Keďže sa k bosoráctvu priznať nechcela, čakalo ju kruté mučenie. Po bolestivom trýznení napokon nátlaku podľahla a pred sudcami vypovedala, že je bosorkou. Uviedla napríklad, že ropuche zašila oči ľudskými vlasmi alebo z embrya vyrobila masť. Agátu Toottovú Borlobaschinovú upálili 24. mája 1602. Jej duša vraj nenašla pokoj a blúdi po starých prešporských uličkách.
Bosoráckeho ducha má aj obec Šintava pri Seredi. V minulosti tam stál stredoveký vodný hrad. Ten obývala Anna Rosina Listiusová. Nazývali ju "krutovládkyňa". V starých materiáloch sa píše, že mučenie iných ľudí jej spôsobovalo nesmierne potešenie. Vraj sa pritom dostávala do tranzu a zbožňovala krv. Na smrť utýrala aj viacero slúžok. Povrávalo sa, že paktovala s démonmi. Vyšetrovací proces okolo krvavých praktík Anny Rosiny trval niekoľko mesiacov. Sudcovia vypočuli viac ako 80 svedkov. Napokon ju vyhlásili za vinnú. Dnes jej meno už mnohým domácim nie je známe. Niektorí však tvrdia, že v starom kaštieli, ktorý v 18. storočí vznikol na základoch vodného hradného objektu, občas počuť lomozenie a výkriky. Vraj patria samotnej bosorke.
Ak budete na Ľupčianskom hrade počuť kvílivé zvuky, vedzte, že je to Verona – sestra manželky kastelána Seleckého, ktorá sa kedysi hriešne zamilovala do svojho švagra, za čo ju hradná pani dala zamurovať do veže. Verona tam zošalela a vyskočila z okna. Teraz vraj zúfalo hľadá svojho milého. Na Oravskom hrade sa údajne pohybuje mystická postava Alžbety Coborovej. Je však neškodná – jej úlohou je dohliadať na hrad. Nevšedný úkaz majú aj na Spišskom hrade. Ide o Hedvigu, ktorá v bielych šatách s lutnou v ruke hľadá svoju neter – sirotu Zuzanku, unesenú zbojníkmi.
V tichých bratislavských uličkách Starého Mesta možno pod rúškom tmy zazrieť ducha Agáty Toottovej Borlobaschinovej. Kedysi bola obvinená z čarodejníctva. Zavreli ju do radničnej väznice a musela vypovedať. Keďže sa k bosoráctvu priznať nechcela, čakalo ju kruté mučenie. Po bolestivom trýznení napokon nátlaku podľahla a pred sudcami vypovedala, že je bosorkou. Uviedla napríklad, že ropuche zašila oči ľudskými vlasmi alebo z embrya vyrobila masť. Agátu Toottovú Borlobaschinovú upálili 24. mája 1602. Jej duša vraj nenašla pokoj a blúdi po starých prešporských uličkách.
Bosoráckeho ducha má aj obec Šintava pri Seredi. V minulosti tam stál stredoveký vodný hrad. Ten obývala Anna Rosina Listiusová. Nazývali ju "krutovládkyňa". V starých materiáloch sa píše, že mučenie iných ľudí jej spôsobovalo nesmierne potešenie. Vraj sa pritom dostávala do tranzu a zbožňovala krv. Na smrť utýrala aj viacero slúžok. Povrávalo sa, že paktovala s démonmi. Vyšetrovací proces okolo krvavých praktík Anny Rosiny trval niekoľko mesiacov. Sudcovia vypočuli viac ako 80 svedkov. Napokon ju vyhlásili za vinnú. Dnes jej meno už mnohým domácim nie je známe. Niektorí však tvrdia, že v starom kaštieli, ktorý v 18. storočí vznikol na základoch vodného hradného objektu, občas počuť lomozenie a výkriky. Vraj patria samotnej bosorke.
V dobových objektoch sa vyskytujú aj zvieracie prízraky. Napríklad na Beckove vídať bielu hus. Je to vraj zakliata pani, ktorá hľadá človeka s čistou dušou, aby ju zbavil trápenia za spáchané hriechy. Ak máte radi kone, zamierte na Brekov pri Humennom. Pokiaľ budete mať šťastie, v jeho zrúcaninách spozorujete čierneho koňa. Je to vraj tamojší hradný pán Barkóczi, ktorého preklial koniar Mišo za to, že mu vzal jeho milovaného koňa Pejka. Nocľah na Liptovskom hrade je skôr pre silnejšie nátury. Zjavuje sa tam mohutná sviňa – zakliata dcéra hradného pána, ktorú takto potrestal za to, že v noci z veže zhodila kľúče svojmu milému, čo dobýval hradný objekt.
Osobitnú kapitolu desivých bytostí našich regiónov tvoria kati. Ich zblúdené duše údajne strašia a vystrájajú na viacerých miestach. Možno preto, že počas života vykonávali špinavú a neľudskú robotu. Rozhodovali o tom, komu vziať a komu zas ponechať život.
Domy, v ktorých kati bývali, ľudia zďaleka obchádzali. Diali sa v nich veci, ktoré by nikto nechcel zažiť na vlastnej koži. Niektoré z týchto objektov stále stoja a sú zahalené pochmúrnou energiou. Niet sa čomu čudovať - bolesť a trápenie mučených je vryté do stien. Okrem toho v nich počuť výkriky, stony a nárek. Jedným z takýchto priestorov je Katov dom v Trenčíne. Mestský kat tam býval v 16. až 17. storočí. Na tmavom prízemí sa nachádzalo väzenie i mučiareň. Na škripci napokon zahynul aj samotný kat, pretože bol obvinený z vykrádania kostolných pokladničiek. Návštevníci Katovho domu svorne tvrdia, že predmety v objekte sa samy pohybujú, ba dokonca počuť zvláštne zvuky či cítiť nepríjemné arómy. Strašidelné domy katov sa nachádzali aj v Bardejove, Banskej Bystrici alebo Košiciach.
Domy, v ktorých kati bývali, ľudia zďaleka obchádzali. Diali sa v nich veci, ktoré by nikto nechcel zažiť na vlastnej koži. Niektoré z týchto objektov stále stoja a sú zahalené pochmúrnou energiou. Niet sa čomu čudovať - bolesť a trápenie mučených je vryté do stien. Okrem toho v nich počuť výkriky, stony a nárek. Jedným z takýchto priestorov je Katov dom v Trenčíne. Mestský kat tam býval v 16. až 17. storočí. Na tmavom prízemí sa nachádzalo väzenie i mučiareň. Na škripci napokon zahynul aj samotný kat, pretože bol obvinený z vykrádania kostolných pokladničiek. Návštevníci Katovho domu svorne tvrdia, že predmety v objekte sa samy pohybujú, ba dokonca počuť zvláštne zvuky či cítiť nepríjemné arómy. Strašidelné domy katov sa nachádzali aj v Bardejove, Banskej Bystrici alebo Košiciach.
Naši predkovia verili v existenciu takzvaných démonických bytostí. Boli to nadpozemské postavy, ktoré konali buď dobro, alebo zlo.
*Víly - bytosti prebývajúce v prameňoch, studničkách a jazerách. Sú to krásne mladé devy s priesvitným telom. Strata čo i len jediného vlasu pre ne znamená smrť. S obľubou tancujú a radujú sa. Dokážu sa meniť na zvieratá, najmä na labute. Pomáhajú pri veštení aj liečení. Aby si naši predkovia víly naklonili na svoju stranu, nosili im obetiny - koláče, poľné plody či pestré stužky rozvešané po stromoch. Víly dokázali aj uškodiť - najmä vtedy, keď človek narušil ich zábavu alebo poškodil prírodu. Vedia mu pomútiť myseľ, až sa zblázni.
*Baba Jaga
Tajomná bytosť bola známa východným i západným Slovanom. Ide o zosobnenú búrku v podobe zlej stareny s rozcuchanými vlasmi, dlhým nosom a železnými zubami. Keď letí na metle, ohýbajú sa všetky stromy, vyjú psy a vzdychá celá Zem. Často ju sprevádzajú ohniví synovi - blesky. Žije v chalúpke na stračej nôžke, živí sa ľudským mäsom. Človeku prináša skazu.
Tajomná bytosť bola známa východným i západným Slovanom. Ide o zosobnenú búrku v podobe zlej stareny s rozcuchanými vlasmi, dlhým nosom a železnými zubami. Keď letí na metle, ohýbajú sa všetky stromy, vyjú psy a vzdychá celá Zem. Často ju sprevádzajú ohniví synovi - blesky. Žije v chalúpke na stračej nôžke, živí sa ľudským mäsom. Človeku prináša skazu.
*Veterní duchovia
Démoni vetra sú divokí, ale nie výsostne zlí. Človek im však nesmie nadávať, pretože sa pomstia. Sídlia na konci sveta pri mori. Vládne im veterný kráľ, ktorý jazdí na oblačnom voze, do ktorého je zapriahnutá štvorica koní. Priazeň veterných duchov sa získava obetinami - múkou či kúskami chleba za oknom. Proti vyslovene zlým démonom vetra chránili zvončeky. Bratom veterného kráľa bol mráz, matkou zasa meluzína. Jej nárek oznamoval nešťastie, úmrtie, živelnú pohromu.
Démoni vetra sú divokí, ale nie výsostne zlí. Človek im však nesmie nadávať, pretože sa pomstia. Sídlia na konci sveta pri mori. Vládne im veterný kráľ, ktorý jazdí na oblačnom voze, do ktorého je zapriahnutá štvorica koní. Priazeň veterných duchov sa získava obetinami - múkou či kúskami chleba za oknom. Proti vyslovene zlým démonom vetra chránili zvončeky. Bratom veterného kráľa bol mráz, matkou zasa meluzína. Jej nárek oznamoval nešťastie, úmrtie, živelnú pohromu.
*Sudičky
Starí Slovania boli presvedčení, že náš osud riadia špecifické bytosti - sudičky. Zjavujú sa o polnoci do troch dní po narodení dieťaťa. Obvykle sú tri, majú priehľadné telá, jedna je vždy staršia. Každá vpisuje osud dieťatka priamo na jeho čelo. Sudičky boli známe už od staroveku.
Starí Slovania boli presvedčení, že náš osud riadia špecifické bytosti - sudičky. Zjavujú sa o polnoci do troch dní po narodení dieťaťa. Obvykle sú tri, majú priehľadné telá, jedna je vždy staršia. Každá vpisuje osud dieťatka priamo na jeho čelo. Sudičky boli známe už od staroveku.
*Domoví škriatkovia
Po celej európskej pevnine bola kedysi rozšírená predstava, že každý dom má svojho spriazneného ducha. Pokiaľ mu človek prináša obetiny, o príbytok sa patrične stará. Podoby bývali rôzne - buď išlo o malého chlapčeka s veľkými pazúrmi na rukách i nohách, alebo o drobného starca s bielymi fúzami, odetého do červenej košele. Domoví škriatkovia sa menili i na zvieratá - psy, mačky, žaby či hady. Už pred stavbou domu musel majiteľ zakopať pod základy obilie, chlieb či iné potraviny. Domový škriatok sa volal Domovik, v pivnici prebýval Pivničiar.
Po celej európskej pevnine bola kedysi rozšírená predstava, že každý dom má svojho spriazneného ducha. Pokiaľ mu človek prináša obetiny, o príbytok sa patrične stará. Podoby bývali rôzne - buď išlo o malého chlapčeka s veľkými pazúrmi na rukách i nohách, alebo o drobného starca s bielymi fúzami, odetého do červenej košele. Domoví škriatkovia sa menili i na zvieratá - psy, mačky, žaby či hady. Už pred stavbou domu musel majiteľ zakopať pod základy obilie, chlieb či iné potraviny. Domový škriatok sa volal Domovik, v pivnici prebýval Pivničiar.
*Mory
Hrôzostrašné bytosti prinášali smrť. Ľudí dusili pri spánku. Cicali krv, ženám i mlieko. Naši predkovia vraveli, že ide o duchov nenarodených detí, ale aj o živé dospelé osoby, z ktorých počas spánku vychádza duša a prijíma rôzne podoby, najmä tieňové. Ochranou proti more boli napríklad skrížené sekery na prahu domu. Špecifickou bytosťou bola Kikimora, zlá a škaredá entita s obrovskými prsami, ktoré si prehadzovala cez ramená. Unášala deti a dospelých usmrcovala šteklením.
Hrôzostrašné bytosti prinášali smrť. Ľudí dusili pri spánku. Cicali krv, ženám i mlieko. Naši predkovia vraveli, že ide o duchov nenarodených detí, ale aj o živé dospelé osoby, z ktorých počas spánku vychádza duša a prijíma rôzne podoby, najmä tieňové. Ochranou proti more boli napríklad skrížené sekery na prahu domu. Špecifickou bytosťou bola Kikimora, zlá a škaredá entita s obrovskými prsami, ktoré si prehadzovala cez ramená. Unášala deti a dospelých usmrcovala šteklením.
*Bludičky
Súčasťou lesov, hôr či močarísk bývali bludičky - malé svetielka, ktoré šantivo poskakovali v povetrí. Niektoré boli priaznivé - strateným osobám ukázali cestu domov. Tie zákerné však ľudí poplietli, čiže v temnom lese zmizli naveky. Bludičky sa zväčša pohybovali v skupinách, najčastejšie ich bolo sedem. Občas vydávali aj zvonivé tóny.
Súčasťou lesov, hôr či močarísk bývali bludičky - malé svetielka, ktoré šantivo poskakovali v povetrí. Niektoré boli priaznivé - strateným osobám ukázali cestu domov. Tie zákerné však ľudí poplietli, čiže v temnom lese zmizli naveky. Bludičky sa zväčša pohybovali v skupinách, najčastejšie ich bolo sedem. Občas vydávali aj zvonivé tóny.
*Permoníci
Permoníci žili vo väčších spoločenstvách v podzemných chodbách a banských štôlňach. Opatrovali a kopali rudu či vzácne nerasty. Odievali sa do pestrých, najmä červených šiat a ako baníci nosili kožené zástery a banské pracovné nástroje. Pomáhali baníkom v práci a varovali ich pred nebezpečenstvom, za čo im baníci dávali rôzne obetiny a úzkostlivo dodržiavali tradíciou stanovené banské zvyky. Zato im permoníci neraz sami ukázali, kde majú kopať, aby narazili na žilu. Nemilosrdne však trestali tých, čo pod zemou pískali, správali sa hlučne a nerešpektovali ich príkazy a zákazy. Svoju prítomnosť dávali v štôlňach najavo väčšinou iba klopaním; ak sa baníkom ukázali, znamenalo to nebezpečenstvo, napríklad zasypanie šachty.
Permoníci žili vo väčších spoločenstvách v podzemných chodbách a banských štôlňach. Opatrovali a kopali rudu či vzácne nerasty. Odievali sa do pestrých, najmä červených šiat a ako baníci nosili kožené zástery a banské pracovné nástroje. Pomáhali baníkom v práci a varovali ich pred nebezpečenstvom, za čo im baníci dávali rôzne obetiny a úzkostlivo dodržiavali tradíciou stanovené banské zvyky. Zato im permoníci neraz sami ukázali, kde majú kopať, aby narazili na žilu. Nemilosrdne však trestali tých, čo pod zemou pískali, správali sa hlučne a nerešpektovali ich príkazy a zákazy. Svoju prítomnosť dávali v štôlňach najavo väčšinou iba klopaním; ak sa baníkom ukázali, znamenalo to nebezpečenstvo, napríklad zasypanie šachty.
