Pedro

Pedro

Neznášam hororové filmy. Môj otec bol od nich, doslova, závislý. Pamätám sa, ako u nás domy každý večer "hrali" strašidelné snímky s príšerami, duchmi, nebezpečnými vrahmi či ufónmi. Vždy som sa radšej zatvorila do izby a "zaliezla" do vyhriatych perín, len aby som nemusela sledovať desivé filmy plné zla, krvi a nenávisti. Vtedy som ešte netušila, že nastane deň, keď takýto horor zažijem na vlastnej koži...

V jeden marcový večer som krátko pred polnocou merala cestu domov - vracala som sa z práce. Robím zdravotnú sestru. Mala som zlé tušenie, že sa čosi prihodí. Keď som mala za sebou asi polovičku trasy, započula som zvláštne zvuky. Vychádzali z neďalekých porastov. Išlo o akési funenie, vzdychy, vzlyky. Hlavou mi preletelo všeličo - mohlo tam byť nejaké zviera, ale aj deviant či temný duch. Nedokázala som sa ani pohnúť, ostala som paralyzovaná. Zrazu sa z húštiny vyrútil obrovský diviak. Utekal rovno ku mne a priateľsky sa veru netváril. Začala som ho udierať palicou, ktorú som našla na zemi, no agresívne zviera sa nevzdávalo. Vtedy som si spomenula na slová mojej mamičky: "Vždy, keď sa cítiš v úzkych, privolaj na pomoc anjelov!" A tak som začala z plného hrdla kričať: "Anjeli, pomôžte mi!"
V tom momente sa z ničoty vynoril náš milovaný vlčiak Pedro. Skočil do diviaka a ja som utekala kade ľahšie.
Mne sa nič nestalo, no Pedra sme museli dať utratiť. Nik netuší, ako sa mohol dostať na ulicu, keď bola brána do domu zatvorená. V kútiku duše však verím, že mi ho zoslali samotní anjeli, a tak ma uchránili pred krvilačnými tesákmi nebezpečného zvieraťa. Verím, že Pedro šiel do psieho nebíčka a odtiaľ dáva pozor na celú rodinu.