Tri mystické príbehy na dlhé večery. Veci medzi nebom a zemou skutočne jestvujú...

Starký sa vrátil späť na zem

Moje detstvo nebolo prechádzkou ružovou záhradou. Pokým moji rovesníci si vychutnávali „šantivosť“ najkrajšieho životného obdobia, ja som prežívala muky. Otca zastrelili, keď som mala 5 rokov. Dosiaľ neviem, prečo ho postihol takýto krutý trest. Jedni vraveli, že mal obrovské finančné dlžoby, ktoré nesplácal, iní zasa, že sa zaplietol do mafiánskeho gangu, ktorému neskôr odmietol slúžiť, a tak sa bezcitní zabijaci postarali o jeho rýchlu smrť. Matka ostala na výchovu štyroch detí úplne sama. Psychicky to nezvládla, a tak si jedného dňa podrezala žily. I napriek tomu, že k nej sanitku privolali relatívne rýchlo, zachrániť sa ju neporadilo. Aj ona odišla na večnosť. Mala sotva tridsať rokov. Nasledovalo divoké obdobie, ktoré bolo poznačené rozdelením súrodencov. Mňa a mladšieho brata sa ujali starí rodičia. Staršie sestry skončili v detských domovoch. Naše putá sa úplne pretrhli.

Starkí boli výnimoční ľudia – obetaví, zodpovední, pracovití, milujúci. O mňa a brata sa starali naozaj ukážkovo. To, že si do opatery nevzali aj ďalších súrodencov, som chápala. Finančne by to nezvládali. I napriek tomu, že peniažkov nebolo nikdy nazvyš, snažili sa nám splniť všetko, čo nám videli na očiach. Azda najkrajším momentom bolo, keď nás v jedno leto vzali do Chorvátska – rodiska môjho starkého. Nikdy predtým a už ani nikdy potom som more nevidela.

Starká odišla na druhý breh pred siedmimi rokmi, deduško pred troma. Príbeh medzi nebom a zemou sa odohral v deň jeho pohrebu...

Po poslednej rozlúčke som sa aj s manželom vybrala domov. Ponorená domyšlienok. V hlave mi vírili tisícky spomienok – tých menej príjemných, no najmä tých veselších. Na večeru som si dala iba jabĺčko – pre neopísateľný žiaľ som doseba nedokázala dostať takmer nič. Okolo jedenástej som si ľahla do postele, manžel ešte sledoval hokejový zápas. Ako som tak podriemkavala, zrazu som zacítila, ako sa ma ktosi dotkol. Jemne, nežne, láskavo, opatrne. Pootvorila som viečka. Čuduj sa svete – pri posteli stál starý otec!

Vyzeral zdravo, veselo a uvoľnene. Okolo seba mal mohutnú zlatú žiaru. Zvláštne bolo, že som sa vôbec nezľakla. Práve naopak – cítila som blahodarný pokoj. Nahol sa k mojej hlave, akoby mi chcel vyzradiť tajomstvo. Povedal tichým, no prenikavým hlasom: “V lete zo mňa bude prastarý otec. Teším sa na vnúčika!”

Deduško sa narodil v Chorvátsku, čo sa odzrkadľovalo aj v jeho reči. Aj teraz – keď stál pri mne jeho duch – používal svoju typickú intonáciu. Potom sme na seba ešte chvíľočku hľadeli, až kým mi na viečka nesadol tvrdý spánok.  

Ráno som sa zobudila ako znovuzrodená. Svieža, vitálna, nabitá energiou. Mala som pocit, že sa s mojím telom čosi deje. Zašla som si kúpiť tehotenský test. A skutočne! V mojom podbrušku sa rodil nový život.

Keď sa nám v lete narodil syn Samuel, stále som myslela na deduška a jeho posolstvo z onoho sveta. Myslím si, že sa znova vrátil na zem – v novej podobe. Vždy, keď sa zahľadím na Samka, mám pocit, že na mňa cez belasé oči pozerá môj milovaný dedko...

Klinická smrť mi otvorila šiesty zmysel

Som 35-ročná žena z južného Slovenska. Či som výnimočná? Ani nie. Vediem úplne klasický život. S manželom a dvoma synmi bývame v paneláku a fungujeme ako bežní Slováci – pracovný týždeň je plný povinností, cez víkend sa snažíme naplno venovať rodine. Chodíme na výlety a spoznávame čaro našich i cudzích regiónov.

Pred desiatimi rokmi som prežila klinickú smrť. Vplyvom ťažkých stresov, ktoré sa na mňa valili zo všetkých svetových strán, mi vypovedalo srdce. Počas jedného zo stredajších predpoludní som sa priamo v práci zrútila na zem. Našťastie, rýchly zásah zdravotníkov mi zachránil život. Na lôžku som strávila dlhé štyri týždne. Od momentu, ako som prežila prechod do iných – vyšších dimenzií – vnímam život úplne inak.

Vážim si každučký okamih, ktorý môžem stráviť na planéte Zem. Okrem toho sa mi výrazne rozvinuli spirituálne schopnosti – vidím a vnímam veci, o ktorých som si kedysi myslela, že sú výplodom bohatej ľudskej fantázie. Navštevujú ma duše zosnulých, a to do siedmich dní po smrti. Rozpoviem vám svoj úplne prvý mystický zážitok...

Mala som vynikajúcu babičku. Daduška – ako som starkú prezývala – mi dávala obrovské množstvo lásky. Vymýšľala tie najkrajšie rozprávky, vďaka ktorým som sa noc čo noc ponárala do hlbokého a ničím nerušeného spánku. Spolu sme sa učievali, smiali, radovali, klebetili a venovali sa starým, takmer zabudnutým „ženským remeslám“. Vytvorilo sa medzi nami mimoriadne silné puto.

Čas je však neúprosný a aj ju si povolal Najvyšší. Stalo sa tak dva mesiace po mojom kolapse. Niekedy si dokonca myslím, že jej na druhý breh pomohli starosti, ktoré kvôli mne prežívala. Pohreb mala veľkolepý – prišlo množstvo ľudí, pretože vďaka svojmu veľkému srdcu si počas života získala priazeň celej dediny.

Tri dni po poslednej rozlúčke sa mi prihodil mystický zážitok. Motkala som sa okolo sporáku a mladšiemu synovi – trojročnému Paľkovi – som pripravovala krupicovú kašu. Zrazu som zacítila zvláštnu vôňu. Bola kvetová, nádherne omamná a opojná. Pričuchla som si ku kaši, no aróma prichádzala z iného smeru. Prešla som sa po byte a hľadala „zdroj“ sladkastej vône. Nosné dierky som otvorila ešte viac, aby som zázračnú arómu nasala plnými dúškami. A v tom momente som zistila, odkiaľ túto znamenitú vôňu poznám - veď je to parfum mojej milovanej babičky!

Zrazu som pohľadom zablúdila k mohutnému zrkadlu, ktoré visí v predsieni. Ani neviem, odkiaľ pochádza. Čosi sa v ňom mihlo. Podišla som bližšie a zahľadela sado „zrkadlovej ničoty“. Sklo sa zaplnilo nevšednou hustou parou. Postupne sa rozpúšťala a spoza nej vychádzala mocná žiara. Silnela, až ma úplne oslepila. Privrela som oči. Keď som ich opäť otvorila, zo zrkadla na mňa hľadela babička. „Ozvenovým“ hlasom prehovorila: „Som v poriadku, dievčatko moje. Nestrachuj sa o mňa. Tu hore je nádherne...“ Chvíľu na mňa ešte pozerala, potom čudesný výjav opäť zahalil šedý opar. Pretrela som si zrak. Zrazu sa predo mnou znova rozprestieralo klasické zrkadlo – s mohutným vyrezávaným rámom a jagavým sklom.

Podobné tajomné zážitky mávam odvtedy pravidelne. Vždy po odchode blízkej alebo známej osoby na druhý svet ma opojná vôňa pritiahne k zrkadlu. Spoza šedého oparu sa vynorí zosnulá bytosť. Povie mi, či je v poriadku, alebo ostala blúdiť v temnotách. Pokiaľ nenašla cestu k „svetlu“, odvediem ju tam. Jasným signálom toho, že objavila správny smer, je mohutná žiara, ktorá ma na kratučký okamih úplne oslepí...

Letná búrka

Konečne leto! Po roku sme mohli s rodinkou opäť vyštartovať na chalupu. Pobyt vo vidieckom prostredí sme milovali. Poznáte to – po namáhavom roku človeku dobre padne, ak môže pookriať v dostatočnej vzdialenosti od hektickosti veľkomesta.  

Chalúpku som budoval ešte s otcom. Nadreli sme sa ako kone. Výsledok však stojí za to. Neďaleko stavby sa nachádza náhrobný kameň so zošúchanými písmenkami. Spočiatku som ho chcel zlikvidovať, no otec mi v tom zabránil. Povedal, že ide o pamiatku na padlého vojaka. Na „raritu“ sme si časom zvykli, dokonca k nej moje vnúčatká občas položia kytičku voňavých kvetov.  

V jeden večer sa strašidelne zotmelo. Schyľovalo sa k pravej letnej búrke. Pes vystrájal ako divý, pobehoval po celom pozemku. Občas hľadel do neznáma, akoby spozoroval nepoznaného návštevníka. Mal som zvláštny pocit, a tak som šiel prekontrolovať terén, či sa nám na „statok“ nevkradli zlodeji, alebo vandali. Keď som stál pod starým košatým dubom, zazdalo sa mi, že na opačnej strane pozemku – v blízkosti náhrobku – ktosi postáva. Akási temná bytosť. Odvážne som sa tam vybral.  V momente, keď som stál asi meter od kamennej pamiatky na mŕtveho vojaka, nastalo neobvyklé svetlo. A k tomu mohutný rachot. Zhodilo ma to na zem. Uvedomil som si, že do nášho pozemku udrel obrovský blesk. „Obeťou“ sa stal strom, pri ktorom som stál len pred pár sekundami.

Na zničenú drevinu sa prišli pozrieť aj ľudia z okolia. Hovorili o obrovskom šťastí. Starý horár Fedor len tak mimo reči povedal: „Ďakuj mŕtvemu vojakovi. To on sa ti zjavil pri kameni v podobe čudesnej bytosti. Keby si sa v tej chvíli nevybral k starému hrobu, zhorel by si do tla.“

Od hrôzostrašnej udalosti sa pri starej pamiatke na zosnulého statočného vojaka zastavujem častejšie. Kytičku k nej už nedávajú iba moje vnúčatká. Vďačnosť prejavujem kvetmi i sviečkami aj ja.