Strašidelné čítanie na jesenné večery – príbehy, z ktorých mrzne krv v žilách

 

 

KORALOVÝ NÁHRDELNÍK

 

S Mirkom som sa spoznala na strednej škole. Do oka mi padol hneď v prvej triede. A záujem bol, našťastie, obojstranný. Najskôr sme po sebe iba „pokukovali“, časom sme spolu začali chodiť domov a po pár týždňoch som od neho dostala prvú pusu. Bola som ako v siedmom nebi. Nikdy predtým som nepocítila toľko lásky a nehy v jedinom bozku. Bola som presvedčená, že práve Mirko je muž môjho života. Chodili sme spolu počas celej strednej. Pomáhali sme si, diskutovali o rôznych témach, plánovali víkendové výlety a pri svite luny snívali o nádhernej budúcnosti. Túžili sme mať veľkú rodinku v prekrásnom domčeku. Možno si myslíte, že ako stredoškoláci sme ešte nevedeli, čo je láska. Áno, pokým naši spolužiaci „bažili“ po diskotékach, zábavách a „pijanských“ stretnutiach, my dvaja sme uznávali úplne iné hodnoty. Boli sme skrátka vyspelejší ako naši rovesníci. Niektorí nám naše silné puto aj závideli, ba dokonca našli sa aj takí, ktorí si želali jediné – vidieť nás rozídených. Chvalabohu, nikomu sa to počas dlhých štyroch rokov nepodarilo. Pokiaľ sa aj vyskytla krízová situácia, v našom vzťahu nechýbala zdravá komunikácia, takže sme si všetko hravo vysvetlili. Počas nášho tretieho výročia som od Mirka dostala nádherný darček – koralový náhrdelník. Milovala som more, a preto ma prekvapenie od priateľa mimoriadne potešilo. Keď som si ho zavesila na krk, chvíľu na mňa iba zasnene hľadel a po chvíľke povedal iba jediné: „Si moja nádherná Afrodita.“

Ako to však v živote chodí, nič nie je večné. Hoci sme si sľubovali lásku až za hrob, po skončení strednej školy sa naše osudové cesty rozišli. Ja som šla na „výšku“, Mirko sa zamestnal u svojho otca, ktorý vlastnil prosperujúcu firmu. Ani neviem, prečo, no časom naše stretnutia upadali do zabudnutia. Každý mal svoje záľuby i nový okruh známych. A nastal deň, keď som Mirka videla naposledy. Stretli sme sa pri sídliskovej fontáne. Pamätám sa, ako ma jemne pohladil po líci a povedal, že už to medzi nami nemá zmysel a chce sa definitívne rozísť. Áno, pri srdci som pocítila akési bodnutie a zaplavil ma vnútorný smútok, no keďže som vedela, že už si nerozumieme tak, ako predtým, súhlasila som. Posledný pohľad, posledné objatie. Mirko odišiel z môjho života. Ostala som stáť pri kamennej fontáne, ktorá „rozsievala“ okolo seba malé kvapôčky vody. Chvíľu som hľadela do žblnkotajúcej hladiny, hlavou mi „prehrmeli“ spomienky na uplynulé roky, no vedela som, že sa nesmiem umárať v žiali. Je čas otvoriť sa novému životu...

Na vysokej škole som spoznala Jurka. Dnes je mojím manželom. Úžasný chlap – starostlivý, obetavý, rodinný typ. Máme spolu dve krásne detičky, ktoré nám robia obrovskú radosť. Žijeme na kraji mesta vo vysnívanom domčeku.  Všetko funguje temer dokonale. Na Mirka myslievam len zbežne, a to najmä vtedy, keď otvávam škatuľku so šperkami a na jej spodku zazriem koralový náhrdelník. Kamienky na ňom po rokoch akosi stmavli a popraskali.

Bolo piatkové ráno. Ja a manžel sme sa chystali do roboty, deťúrence do školy. Uvažovala som, aké si oblečiem šaty. Siahla som do skrine a do očí mi padli červené s veľkými bielymi guľkami. „Dnes chcem práve tieto!“ padol definitívny verdikt. Boli mi síce trochu priúzke, ale aspoň odhaľovali moje ženské krivky. „Ešte to chce nejaký šperk...“ zaumienila som si a otvorila drevenú škatuľku s vyrezávanými ornamentmi. „Usmieval“ sa na mňa koralový náhrdelník. Opatrne som ho vytiahla, priložila ku krku a pozrela sa do zrkadla. K šatám sa hodil ako „uliaty“. Vyčistila som ho pod chladnou tečúcou vodou, poutierala a zavesila na krk. Manžel a deti ma už čakali pred dverami. Vyštartovali sme do nového dňa...

Na obed sa prihodilo čosi zvláštne. Ako som si v jedálni brala obed, zrazu som na krku pocítila jemné šklbnutie. A potom sa z podlahy ozvali desiatky zvonivých zvukov. Náhrdelník sa mi z ničoho nič roztrhol a korálka po korálke padala na zem. Chvíľu som tam len tak stála, uvažujúc, čo sa vlastne stalo. Vzápätí som položila tácku na stôl a začala zbierať malé rozkotúľané guľôčky. Našťastie, kolegovia mi pomohli. Hodila som si ich do kabelky a pokračovala v jedení. Od toho momentu sa ma zmocňovali čudné, až nepríjemé pocity.

Na druhý deň mi zazvonil telefón. Volala kamarátka Zuzka. So smutným hlasom mi oznámila, že Mirko mal vážnu dopravnú nehodu, ktorá ho stála život. Stalo sa to včera okolo obeda. Všetko mi do seba zapadlo ako kúsky mozaiky. Roztrhnutý náhrdelník nebol náhoda. Takýmto spôsobom sa so mnou prišiel rozlúčiť môj prvý chlapec. V srdci ho nosím stále, hoci nadovšetko milujem moju novú rodinu...

 

...

 

MUCHOTRÁVKOVÁ BABIČKA

 

Milujem prírodu. Chodievam do nej vždy, keď sa cítim unavená, vyšťavená, vyžmýkaná ako citrón. Dodáva mi energiu, stabilitu aj pevnú pôdu pod nohami. Objímam stromy, dotýkam sa rastlín, nasávam vôňe lesa i slnečné lúče. Som presvedčená, že som v minulom živote prebývala vo voľnej prírode. Možno ako človek, možno ako zviera. Prírodné prostredie ma nabíja neobyčajne silnými pozitívnymi vibráciami. Manžel je rybár, takže moje dlhé pobyty pod holým nebom odobruje. Milovať prírodu učíme aj naše deti. Ešte sú síce malé, no už u nich badám silný vzťah ku stromom, kvetom i zvieratkám. Naša rodina však prírodu nielen využíva, ale aj podporuje. Precízne triedime všetok odpad, ba dokonca sme založili neziskovú organizáciu, ktorá vykonáva rôzne environmentálne aktivity na školách. Chceme, aby sa pozitívny vzťah k Matke prírode budoval už u tých najmenších. Keď z nich potom vyrastú „dospeláci“, nebudú sa k okoliu správať ako „barbari“.

Jedného dňa sme si s rodinkou povedali, že ideme na hríby. Nikdy predtým sme takúto aktivitu nevykonávali, no lákalo nás to. Už dlhší čas som si študovala rôzne knižky o hríboch a „surfovala“ po nete, aby som v tomto smere bola múdrejšia. Z obrázkov som si „naštudovala“ huby, ktoré sú zdravé a jedlé, ale najmä tie, ktoré neslobodno odtrhnúť. Počasie nášmu výletu prialo. Obliekli sme sa do športových „úborov“ a hajde do prírody. Od známeho som zistila, v ktorých končinách nášho regiónu sa nachádza „hríbové kráľovstvo“. A skutočne! Na každom kúsku vytŕčali zo zeme malé, väčšie i velikánske hlavičky. Manžel a deti mali pri zbieraní „stopku“. Padol verdikt, že na túto činnosť sa podujmem iba ja. Pokým oni boli „hľadači“, ja som voňavé hríbiky zbierala do prúteného košíka. Zrazu sme naďabili na bielych „krásavcov“, ktorí boli na vlas podobní klasickým šampiňónom. A už som ich vkladala do koša. Bola ich tam celá kopa. Pozbierali sme všetky hríby a nahlas sme uvažovali, čo chutné si z nich pripravíme na obed alebo večeru. Keď bol košík plný, zmenili sme smer a kráčali naspäť k autu. Radostní, vytešení, spokojní s „úlovkom“. Zrazu sme zbadali, ako sa k nám pomaly blíži akási zhrbená starenka. Kráčala pomaly, opierala sa o drevenú paličku, bolestivo vzdychala. Evidentne ju trápili nohy i chrbtica. Podišli sme k nej a spýtali sa, či nepotrebuje pomoc. Usmiala sa a pokrútila hlavou. Z tašky som vylovila velikánske červené jabĺčko a podala ho starenke. Poďakovala a v očiach sa jej „rozihralo“ akési svetielko. Zrejme nebola zvyknutá na to, že sa jej ktosi prihovorí. Vyzerala „ošumelo“ a spustnuto. Zrejme prebývala hlboko v lesoch. Ako tak na nás hľadela, zrak jej spočinul na košíku s hubami. Zmeravela a vykríkla: „Deti moje, čo ste to nazbierali!? Hádam sa nechcete otráviť!“ Nechápavo sme sa na ňu pozreli. Podišla ku košíku a prstom ukázala na biele „čudá“ pripomínajúce šampiňóny. „Veď je to muchotrávka biela!“ dokončila babička. Telom mi preleteli zimomriavky. Okamžite som jedovaté hríby vyhodila z košíka. Chceli sme sa starenke poďakovať, no tak zvláštne, ako sa zjavila, aj zmizla. Nechápali sme, kam sa tak rýchlo stratila. Veď jej chôdza bola pomalá a neistá.

Cestou domov sme sa ešte zastavili v neďalekej reštaurácii. Ako sme tak sedeli za stolom, zrazu mi zrak spočinul na fotografiách visiacich na stene. Šok! Na jednej zo snímok bola babička, ktorú sme stretli v lese. Čašníka som sa opýtala, kto je táto milá pani. To, čo zaznelo z jeho úst, nás poriadne vystrašilo. Povedal, že je to stará mama majiteľa reštaurácie. Kedysi bola vychýrenou hubárkou i kuchárkou, ktorá dokázala z hríbov vykúzliť tie najlepšie pokrmy. Zomrela pred takmer desiatimi rokmi. S manželom sme sa na seba nechápavo pozreli. Samozrejme, čašníkovi sme historku z lesa nerozpovedali. Zrejme by nás považoval za bláznov. Ja i manžel sme však presvedčení, že sa nám zjavil duch starej hubárky. Dôvod? Chcel celú našu rodinu zachrániť pred skazou, ktorú by sme utrpeli po konzumácii smrteľnej muchotrávky.

 

...

 

BLÚDIACA DUŠIČKA

 

Tento hrôzostrašný príbeh mi porozprávala najlepšia kamarátka Zuzka. Je dôkazom toho, ako sa môže nespokojná a nahnevaná duša „prilepiť“ na žijúceho človeka.

Všetko sa to začalo na pohrebe malého chlapca, ktorého prešiel vlak. Jeho rodičia ani neverili, že zohavené telo patrí synovi. Mohutná a rýchlo sa „valiaca“ konštrukcia ho znetvorila na nespoznanie. Na pohrebe sa zišli desiatky ľudí. Nik nechápal, ako sa milej a priateľskej rodine mohlo prihodiť takéto kruté nešťastie.

Pohreb bol spočiatku pokojný, na poslednú rozlúčku dozeralo i horúce slnko. Keď hrobári začali spúšťať rakvu do zeme, rozpútalo sa peklo. Oblohu z ničoho nič pokryli temné mraky a počas niekoľkých sekúnd sa spustila obrovská búrka.

Všetci sa rozutekali pod koruny stromov, aby sa uchránili pred živelnou pohromou. Jediný človek, ktorý ostal stáť pri nezasypanej jame, bol Jurko – brat mŕtveho chlapca. Na svojho súrodenca bol mimoriadne nafixovaný, všetko robili viac-menej spolu. Odchod bratčeka na druhý svet vnímal veľmi ťažko. Pri jame s rakvou stál ani prikovaný. Nik nechápal, prečo sa neschoval pred prudkým lejakom. Zrazu sa začal triasť. Miestni sa preľakli, že dostal záchvat. Chvelo sa mu celé telo, akoby ním kmásala neviditeľná sila. Po pár minútach sa zrútil na zem. Vzápätí ustala aj búrka a na oblohe sa znova zjavilo slnko. K chlapcovi okamžite dobehlo niekoľko odvážlivcov, ktorí sa ho snažili prebrať. Fackali ho, triasli ním, dávali umelé dýchanie, no nič nezaberalo. Keď sa už zdalo, že je akákoľvek záchrana zbytočná, mladík sa prebral. Bola vystrašený a absolútne si nepamätal, čo sa stalo.
Od tohto dňa nabral jeho život úplne iné obrátky. Bol ako vymenený. S každým sa hádal, nadával na rodičov, používal vulgárne slová, a dokonca sa uňho objavili aj príznaky sebapoškodzovania. Mamina i ocino boli zúfalí – nepomohli klasickí ani alternatívni lekári. Väčšina z nich hovorila o šoku, ktorý chlapec prežil. Vraj to chce čas. Lenže ani po dlhých mesiacoch sa kritická situácia nezmenila.
Jedného dňa sa chlapcova mama dozvedela, že o dve dediny ďalej býva stará vedma a bylinkárka. Vybrala sa tam aj so synom. Starena ich vítala pred dverami - akoby vedela, že prídu. Bez toho, aby jej niečo povedali, spustila: "Zle-nedobre je s vaším synom. Prilepila sa naňho cudzia duša.“ Zahľadela sa kamsi do neznáma a pokračovala: „Nedávno vám umrel druhý syn, však?“ Mama prikývla. „Jeho dušička sa hnevá, lebo neodišla do svetla. Treba ju poslať tam, kam patrí – k Bohu,“ dokončila monológ zručná jasnovidka.
Veštica následne namiešala zvláštnu mastičku a prikázala, aby ju Jurkovi natierali na celé telo počas dvoch týždňov.
A stal sa zázrak! Do štrnástich dní bol chlapec opäť vo svojej pôvodnej koži. Agresívne a sebazničujúce správanie ustalo, na jeho pery sa vrátil úsmev. Od toho dňa sa jeho rodičia všetkým pohrebom zďaleka vyhýbajú...

 

...

 

MŔTVY MANŽEL OSTÁVA PRI MNE

 

Manžela som spoznala, keď som mala 17 rokov. Dá sa povedať, že to bola láska na prvý pohľad. O rok neskôr sme sa brali. Spočiatku bol milý a empatický, neskôr sa uňho začali objavovať agresívne sklony. Všetko sa musela diať podľa neho. Cudzí názor neprijímal a mal ustavičné chute hádať sa.

Dnes už nežije, a preto naňho nadávať nebudem. Veď ako sa hovorí – o mŕtvych len v dobrom. Manžela skolil silný infarkt. Dôvodom bola zrejme jeho životospráva – fajčil, popíjal a na zdravú stravu zabúdal.
Po odchode na druhý svet mi dával rôzne znamenia. Pamätám sa, ako som dva dni po pohrebe zapálila sviečku, z ktorej začal z ničoho nič vychádzať nevídaný dym. Naplnil celú izbu, štípali ma oči, nevidela som ani na meter. Sviečka bola pritom nová. Našťastie som nespanikárila, rukami nahmatala dymiacu sviecu a rýchlo ju vyniesla na balkón, kde okamžite zhasla.
Môj manžel sa vyznal v elektronike. Veľmi rád majstroval vo svojej dielničke, ktorá ukrývala tisícky drobných súčiastok. Po jeho smrti sa napríklad samo zapínalo rádio, ktoré bolo bez batérií a mimo prúdu. Dokonca sa prelaďovalo, až kým nenašlo manželovu obľúbenú stanicu.
Jedného dňa na mňa prišla obrovská clivosť, a tak som rozmýšľala, či by som si ešte mohla nájsť iného partnera. Už dávnejšie som si všimla, že po mne „pokukuje“ jeden pohľadný sused. Bol tiež vdovec, býval sám so svojím štvornohým kamarátom Bobim. Občas sme sa dali do reči a musím sa priznať, že to medzi nami iskrilo. Ako som tak nad ním uvažovala, jedným okom som pozrela na manželovu fotku na stene. Tá sa v tom momente z ničoho nič zrútila na zem, čím mi dal jasne najavo, že s mojím nápadom nesúhlasí.
Teraz – po mužovej smrti - si už v podstate môžem dovoliť všetko, čo chcem, no aj tak sa necítim dobre. Som osamelá, zhoršilo sa mi zdravie. Dušou sa síce necítim byť stará, no nohy spomaľujú, srdiečko sem-tam vynecháva. Držím sa však hesla, že na svadbe som manželovi sľúbila vernosť až za hrob. Preto ostáva i naďalej v mojej mysli i srdiečku. A to, ako sa správal počas života, som mu už dávno odpustila...

 

...

 

OCHRANNÉ KRÍDLA ANJELA

 

Veci medzi nebom a zemou neexistujú! Ešte takto som donedávna pristupoval ku všetkému spirituálnemu, duchovného a nadzmyslovému. Niet divu, rodičia mali materialistický život, kde sa zväčša skloňovali slová ako práca, financie či kariéra. Jedného dňa som sa však presvedčil, že okrem nášho – pozemského sveta existujú aj svety nehmotné, neuchopiteľné, zahalené rúškom tajomstva...
Pripravoval som sa na dôležité stretnutie na východnom Slovensku, ktoré malo rozhodnúť o ďalšom vývoji môjho profesného života. Od debaty s novým klientom záviselo to, či sa budem naďalej trápiť s vysychajúcou rodinnou pokladnicou, alebo si konečne prilepším. Uvažoval som nad tým, či pôjdem vlastným autom, autobusom, alebo vlakom. Nakoniec padol verdikt: využijem môjho štvorkolesového tátoša. Nebol už síce najmladší, a preto som sa dlhej jazdy obával. Navyše, nepatrím k tým najšikovnejším šoférom. Mal som už tri nehody, pri ktorých sa, našťastie, nikomu nič nestalo. V ten večer som šiel do postele skôr, aby som sa ráno cítil svieži ani rybička. Nedokázal som však zaspať, ustavične som sa prehadzoval. Na um mi prichádzali samé negatívne myšlienky, obavy a strachy. Krátko po polnoci som sa ponoril do spánku, no o pol štvrtej mi už vyzváňal budík. Rozlepil som unavené oči, pripravil si kávu, dal chladnejšiu sprchu a vyštartoval plný očakávania, čo zaujímavé mi „naservíruje“ dnešný deň. Keď som zišiel dolu schodami, siahol som do príručnej tašky, hľadajúc kľúče od vozidla. „Kde, do pekla, sú?!“ hromžil som. Po kľúčoch ani chýru, ani slychu. Zmocnila sa ma panika: „Čo ak dôležité stretnutie nestihnem?!“ Vyutekal som hore a prehrabal celý byt. Kľúče však zmizli, hoci som si bol istý, že som ich deň pred cestou starostlivo uložil do čiernej príručnej tašky. Našťastie, nespanikáril som úplne. Na mobile som vyťukal číslo dobrého kamaráta, ktorý je vždy ochotný pomôcť mi. Je to moja spriaznená duša. Samozrejme, pomáhame si vzájomne. Raz ja jemu, inokedy zasa on mne. Hoci som nepredpokladal, že v takýchto ranných hodinách dvihne mobil, stalo sa. Vysvetlil som mu, čo sa deje, a on okamžite vstal a vyštartoval k môjmu sídlisku. O 20 minút sme sa už spoločne viezli jeho autom. Smer: východné Slovensko. Stretnutie s klientom dopadlo nad moje očakávania. Dohodli sme sa na výborných podmienkach. Mal som pocit, že pani Šťastena sa konečne usmieva aj na mňa.

Keď sme sa aj s kamarátom vrátili z „výletu“, pozval som ho hore na kávu. Ako sme tak kráčali okolo môjho starého „tátoša“, priateľ zrazu spozornel, hľadiac na koleso auta. Podišiel bližšie a v jeho očiach som spozoroval hrôzu. Zistil, že koleso je uvoľnené. Na konštrukcii síce ešte držalo, ale pri zvýšenej rýchlosti by mohlo dôjsť k hotovej pohrome. Pokiaľ by mi na diaľnici odletelo, zrejme by som skončil v priekope – dolámaný, zakrvavený, a možno aj mŕtvy. Vtedy sa mi v mysli oživila príhoda z rána o hľadaní kľúčov. Ich zmiznutie nebola náhoda. Som si istý. Schoval ich môj strážny anjel, pretože predvídal nehodu. Paradoxom je, že keď som večer načrel rukou do príručnej tašky, štrkotajúce kľúče tam už boli. Ďakujem svojmu osobnému ochrancovi, že je pri mne. Modlím sa k nemu deň čo deň...

 

...

 

ZVLÁŠTNA RODINA

 

Vyrastala som na klasickom kamennom sídlisku plnom detí, kočíkov, stavebného ruchu a vandalov. S rodičmi a mladšou sestrou sme bývali na druhom poschodí. Ostatných susedov sme poznali iba z videnia – nebolo zvykom, že by sme sa navštevovali. Každý mal svoj vlastný život, každý žil vo svojej vlastnej „bubline“. Tak, ako v ostatných „činžiakoch“, aj tu žili bežné rodinky s deťmi, starí nervózni ľudia, samotári i čudáci. Jedna zvláštna rodina prebývala na úplnom vrchu paneláku – teda na siedmom poschodí. Prečo bola nevšedná? Povrávalo sa, že mama – mohutná žena s natupírovanými vlasmi a uhrančivým pohľadom – praktizuje čiernu mágiu. Okrem nej žil v byte jej manžel. Ten vyzeral relatívne normálne – útly pán, ktorý pôsobil dojmom, že mu ubližuje celý svet. Mali jedno dieťa – asi 7-ročného chlapca Julka, ktorému sa všetci vysmievali. Mal zdeformovanú tvár, na ktorej sa vynímalo obrovské množstvo hnisavých vyrážok. Na jednu nohu kríval a pri chôdzi vydával zvláštne funiace zvuky. Drzé a necitlivé „decká“ ho prezývali rôzne – monštrum, opacha či potrat. Ja ani sestra sme sa k „zlomyseľníkom“ nepridávali. Rodičia nás viedli k tomu, že si máme vážiť každého človeka. A v každom jedincovi treba hľadať to dobré a pekné.

Jedného dňa sa v našom dome stala obrovská tragédia. My sme v tom čase dovolenkovali, takže sme sa o dráme dopočuli od susedov. Skupinka „pubertiakov“ sa dohodla, že Julkovi ublížia. Pripravili pascu, aby ho nalákali do pivnice. Tam ho údajne zavreli do drevenej škatule, do ktorej postupne pichali ostré predmety. Prežíval vraj obrovské muky. Ústa mu zapchali akousi páchnucou handrou, takže nevydal ani hlásku. Čo sa však udialo potom, ťažko opísať „pozemskými“ slovami. Do pivničných priestorov vraj vtrhla Julkova mama. Keď zbadala, čo sa deje, rozpútalo sa peklo. Údajne jej úplne očerveneli oči, telo sa jej nadľudsky zväčšilo – akoby sa nafúkla, dlane otočila smerom k zlomyseľným deťom a odriekala akúsi temnú latinskú formulku. Vzápätí sa rozpútal ničivý požiar. Z ničoho nič. Plamene boli také mohutné, že sa z nich nedalo uniknúť. V pivnici uhoreli štyria chlapci, ktorí ubližovali Julkovi. Zachránil sa len jediný – a ten ruku k zlovestnému dielu nepridal. Údajne sa Julka zastával a ostatných sa snažil od krutého činu odhovoriť. Práve tento chlapec aj neskôr vyrozprával desivú príhodu z pivničných útrob.

Hasiči požiar zlikvidovali po viac ako dvoch hodinách. Našli štyri uhorené telá. Telo Julka a jeho mamy sa nikdy nenašlo. A vlastne celá čudná rodina zmizla zo sekundy na sekundu. Od desivého incidentu ich nikto nevidel. Podaktorí susedia – tí pragmatickejší – vraveli, že sa odsťahovali. Tí druhí zasa hovorili, že sa vrátili tam, kam patria – teda do pekla.