Ezoterické príbehy, ktoré rozohrejú vaše srdce



ZA SNAMI SI TREBA KRÁČAŤ

 

Moje meno nie je podstatné. Dôležitý je príbeh, ktorý som prežila na vlastnej koži. Príbeh, vďaka ktorému viem, čo je v pozemskej ríši mojím poslaním.

Som skvelou manželkou a vzornou matkou. S mojím vyvoleným sme sa brali, keď som mala sladkých osemnásť. Krátko po svadbe som otehotnela. Na svet prišlo naše prvé dieťatko - dcérka Agátka. "Sudičky plodnosti" nám priali i naďalej. Po Agátke sa narodil Patrik a po ňom Martin. Pokým prvé dve "ratolesti" boli vitálne a zdravé, s Martinkom boli od útleho veku problémy. Jedného dňa nám lekári oznámili šokujúcu a srdce skľúčujúcu správu - náš syn má vážne onkologické ochorenie. Naštartovali okamžitú liečbu, no bolo neskoro. Martin odišiel na druhý svet, keď mal 9 rokov. I napriek tomu, že ho sužovali viaceré zdravotné ťažkosti, bol krásnym dieťaťom - anjelská tvár, obrovské "kukadlá", nežný úsmev na tvári. Posledné dni jeho života som strávila vedno s ním v nemocničnej izbe. Práve tam som začala uvažovať nad radikálnou zmenou svojho života. Dovtedy som pracovala ako bezvýznamná úradníčka, pre ktorú bola robota nevyhnutným "zlom" na zarábanie peňazí. Do zamestnania som  nechodila rada, pretože ma absolútne nenapĺňalo. Ešte ako dieťa som túžila byť zdravotnou sestrou, no "verdikt" rodičov bol jasný - ako sestrička sa neuživíš, "hajde" na obchodnú akadémiu! A tak som štyri roky "šúchala" lavicu na škole, ktorá mi bola úplne cudzia. Výsledky som mala dobré, učenie mi nikdy nerobilo problémy. No kdesi v hĺbke duše som cítila, že mojím poslaním je čosi úplne iné.

Ako som tak v nemocničnom prostredí pozorovala personál i pacientov, stále viac a viac sa ma zmocňoval pocit, že práve toto je miesto, kam patrím. Miesto, kde môžem byť nápomocná. Miesto, kde môžem byť osožná a prospešná.

Pár mesiacov po Martinkovej smrti som sa prihlásila na pohovory do zdravotníckej školy. Od mojich "vzdelávacích čias" ale prešlo už takmer 20 rokov, takže som začala o sebe a o tom, či to zvládnem, pochybovať. Na jednej strane mocná túžba, na strane druhej strachy a obavy, zmiešané s pocitmi slabého sebavedomia.

V tom období sa mi prisnil zvláštny sen. Bola som v hľadisku obrovskej divadelnej sály. Predo mnou sa odohrávalo veľkolepé predstavenie. Medzi hercami som zbadala aj svojho zosnulého synčeka. Už to nebolo moje chudučké, bledé chlapčiatko, ale zrelý a vyspelý "chalan" ktorý si plnil svoj veľký sen. Ešte keď bol medzi nami, veril, že raz sa stane známou "celebritou", ktorá bude na doskách, ktoré znamenajú svet, rozdávať ľuďom dobrú náladu. Na javisku vyzeral sebavedomo, šťastne a spokojne. Po predstavení prišiel ku mne a mocne ma objal. Opýtala som sa ho, čo tu robí. Odpovedal, že si plní svoj veľký sen. A z jeho úst odznelo aj ďalšie "proroctvo" - túžby sú na to, aby sa plnili! Človek musí spraviť všetko preto, aby sa jeho sny pretavili do reality.  V tom sa môj čudný a mimoriadne živý sen skončil.

O pár dní som šla na pohovory do školy. Dopadli vynikajúco. Dnes, keď píšem tento príbeh, som už zdravotnou sestrou. Pôsobím na onkológii. Plním si svoj veľký sen. Vďaka Martinkovi...

 

...

 

Z MAMIČKY SA STAL DUCHOVNÝ SPRIEVODCA

 

Dnes je to presne desať rokov, čo zomrela moja mama. Hoci som vedel, že trpí poruchami srdca, ani vo sne by mi nenapadlo, že na druhý svet odíde zo sekundy na sekundu...

V tom období som bol ešte dieťaťom. S mamičkou som mal veľmi silné puto, a preto som jej úmrtie vnímal ako pohromu. Môj svet sa zrútil ako domček z karát. Naštrbená psychika sa pretavila do popíjania a užívania drog. Skrátka, nezvládol som komplikovanú životnú situáciu. "Vkĺzol" som do partie ľudí, ktorých jediným cieľom bolo poriadne sa opiť, "nafetovať" a bezcieľne sa túlať svetom. Alkoholom a návykovými látkami som "štopkal" prázdne a boľavé miesta v srdci. Rodina sa mi snažila pomôcť, ako mohla, no bezvýsledne. Na "dno" som upadal čoraz rýchlejšie a intenzívnejšie. Pridružili sa problémy so zákonom, párkrát som pre výtržnosti a krádeže skončil v policajnej cele.

Jedného dňa som šoféroval kamarátovo auto. Ani presne neviem, kam som mal namierené. Zrejme po "materiál" - sypký biely prášok, pre ktorý by som v danom čase spravil úplne všetko. Bol som nesmierne unavený, klipkali mi oči. Zrejme som upadol do mikrospánku - a v tom sa odohrala tragédia. Vošiel som do protismeru, kde som to v plnej sile "napálil" do nákladného vozidla.

"Jožkoooo, to som ja, mamina, preber sa..." ozval sa známy hlas. Otvoril som oči a nado mnou sa skláňala moja milovaná mamička. Bola krásna ako vždy - s rozpustenými vlasmi, hlbokým a láskavým pohľadom, nežným úsmevom na perách. Jemne ma hladkala po čele. Dvihol som hlavu a pozrel sa naokolo. Ležal som na prekrásnej lúke plnej pestrofarebných kvetov. V diaľke tancoval akýsi hlúčik dievčat - vyzerali ako lesné víly. Pamätám sa, ako sa priestorom "vinula" úžasná vôňa, ktorá sa dá pozemskými slovami opísať len horko-ťažko.

"Kde som tom?" spýtal som sa mamy. Pousmiala sa a povedala, že sa nachádzam v "ríši svetla". Jej citlivý monológ pokračoval: "Veľmi rada ťa vidím, synček. Nie som však šťastná, keď sa trápiš. Tu - na druhom svete - sa mám výborne. Všetci sa tu máme skvelo. Už sa pre mňa toľko nesužuj. Skoncuj so zlým životom. Keď sa preberieš, tvoje telo bude plné svetla. A toto svetlo ti pomôže pri hľadaní novej životnej cesty..." Vzápätí sa svojou dlaňou dotkla môjho hrudníka a ja som pocítil príliv neobyčajného tepla. Zaliala ma silná žiara. Bola taká mocná, že som musel privrieť oči.

Keď som ich znova otvoril, ležal som na nemocničnom lôžku. Vedľa sedela sestra aj otec. Vysvetlili mi, čo sa stalo. Mal som hrôzostrašnú nehodu, no - našťastie - stáli pri mne všetci svätí. Vyviazol som z nej iba s malými zraneniami.

Dlho som premýšľal o čudesnej vízii, ktorá sa mi vyjavila po nehode. Stále, keď som si spomenul na voňavú lúku s mojou milovanou mamičkou, srdce mi zalialo príjemné teplo.

V tom čase som sa rozhodol, že môj život prejde veľkým "reštartom". A tak sa i stalo - spamätal som sa a na drogy úplne zanevrel. Dnes vediem plnohodnotný život - mám krásnu rodinku, uspokojivú prácu a silnú túžbu žiť. A to všetko vďaka mojej mamke, ktorá v podobe duchovného sprievodcu stojí po mojom boku aj teraz...

 

...

 

ODPUSTENIE

 

Alkohol je pliaga ľudstva. Viem o tom svoje. Hoci ja som abstinent, pre môjho otca bola "pijatika" tým najlepším a najdôvernejším kamarátom. Popíjal od môjho detstva. A lieh z neho robil zlého, nevraživého, arogantného a necitlivého jedinca. Správal sa k nám ako ku psom - k mame, mojej sestre i ku mne. Vytrpeli sme si toho viac než dosť. Ubližoval nám psychicky i fyzicky. Hoci sme si jeho smrť nepriali, zomrel priskoro - mal len 53 rokov. Dôvodom bol zlyhaný organizmus.

Po jeho úmrtí sme si mysleli, že do našich životov "zaveje" nový a pozitívny "vietor". No všetko sa začalo komplikovať ešte viac. Prišli sme o robotu, sužovali nás obrovské finančné "suchoty", chátralo aj zdravie. Mame diagnostikovali vážnu osteoporózu, sestre nálezy na vaječníkoch, mne zasa celiakiu. Boli sme permanentne unavení a vysilení.

Jedného dňa k nám zavítala stará známa - mamkina bývalá spolužiačka Hanka. Venovala sa duchovným a spirituálnym vedám. Neprišla síce kvôli vešteniu, no povedali sme si, že keď k nám už raz za "uhorský rok" zavítala, nech nám teda vyloží osud. Hneď pri prvom výklade zmeravela a na tvári sa jej zjavilo rozčarovanie. Spýtala sa nás, či sme mali v rodine za posledných 12 mesiacov úmrtie. Odpovedali sme kladne. Jej ďalšia otázka znela, či nemáme ustavične pocit, že sa nám lepí smola na päty. Aj v tomto prípade sme jednohlasne pritakali.

Z úst Hanky sme sa dozvedeli, že našu rodinu "opantáva" temný duch, presnejšie duša zosnulého otca, ktorý na druhej strane nenašiel pokoj. Vraj preto, že sa naňho hneváme. Chvíľu sme nad tým uvažovali a nakoniec sme dospeli k záveru, že hoci sme zaňho dali odslúžiť omšu, v hĺbke duše sme mu stále neodpustili. Ezoterička Hanka nám prezradila, že pokiaľ po smrti človeka ostávajú určité negatívne emócie pozostalých "živé" a aktívne, na mŕtvu osobu pôsobia ako "magnet", a preto sa nedokáže odpútať od pozemskej ríše. Je vlastne "nalepený" na svoju rodinu, ktorej škodí a odsáva životnú silu.

Prešli sme špeciálnym meditačným rituálikom, počas ktorého sme v srdciach a mysliach odpustili otcovi všetko zlo, čo napáchal. Pri magickom úkone sama zhasla sviečka a vzápätí sa dokorán otvorilo okno. Hanka pošepkala, že práve v tom momente otcova duša našla "vyslobodenie".

Od tej chvíle sa naše životy vrátili do normálu. Prišli pracovné ponuky a s nimi aj viac peniažkov do rodiny. Zdravotné ťažkosti úplne neustali, ale našli sa spôsoby, ako ich utlmujeme. Cítime sa vitálni a šťastní. Sme presvedčení, že odpustením sme temnotu, ktorá sa v našej domácnosti zdržiavala od otcovej smrti, premenili na svetlo.